Dnes sme sa valili chodníčkom, ktorý spája dve sídliská a na jednom z nich má adresu základná škola. Samozrejme, že v jej okolí sa v čase ukončenia vyučovania pohybuje veľa deciek. Dnes som chytila akurát tento čas a tak som ich stretávala. Väčšinou sa motali a bavili po skupinkách, kráčali bez náhlenia domov.
Beny zase objavil v tráve akýsi poklad, či nejakú zaujímavú pachovú stopu a tvrdošijne zastal. Som tolerantná "panička" a tak ho nie vždy ženiem ďalej, nechávam ho nech sa zoznamuje s tajomstvami obyčajného sveta, cha.
Okolo nás prechádzali dve dievčatká, odhadujem tak druháčky, tretiačky... skôr to prvé. Veselé tašky s obrázkami rozprávkových postavičiek boli na ich chrbátiky akési veľké. Jednej sa na krku hompáľal mobil, druhá si pochutnávala na keksíku. Podchvíľou zastavovali a zanietene viedli debatu.
"Si do neho?", zachytila som... Podvedome som čakala, že doplní, čo tá druhá urobila s ním, cha.. Ticho.
"Nepočuješ? Pýtam sa ťa, či si do neho?", uff, pochopila som. Už mi došlo, čo tým žargónom zvedavá kamoška myslí.
"Počujem", odpovedá tá s mobilom na krku.
"Neviem, možno. No a čo, vadí ti to?"
"Nevadí, veď ja už doňho nie som, tak môžeš byť teraz ty", sprisahanecky odobrila kamarátkin záujem o spomínaný objekt.
"Aj si mu dala pusu, keď si bola doňho?", priznám sa, že moja pozornosť sa zvýšila o celý stupeň a čakala som zvedavo odpoveď.
Tá prišla obratom. "Čo si pipi? Ja sa s chalanmi nebozkávam", s jemne podráždeným tónom sa zahryzla do sušienky.
"Ty sa bozkávaš? Fuj!", s žoviálnym odporom zvýšila hlas.
"Nebozkávam, ale Filipovi by som dala pusu", doložila so šibalským úsmevom...
"Ty kokos, ozaj? To si sa poriadne buchla do neho, nevadí ti, že nosí rovnátka?", kamoška s údivom vypliešťala oči.
Och, Beny, práve teraz si sa musel pohnúť? Čo ťa zrazu prinútilo do takého rázneho kroku? Prerušil si mi milý zážitok. Hanbi sa. Nedozviem sa, ako ich hovor pokračoval. Škoda...
Usmievam sa aj teraz. Asi takto to začína. Asi takto sa začína uvedomovanie si rozdielnosti pohlaví, asi takto sa začínajú červenať jabĺčka detských lások. Pamätáte sa na tú vašu, tú úplne prvú? Pamätáte sa, či ste sa "zabuchli" už v škôlke, či až v škole? Pamätáte si meno objektu vášho záujmu?
Mnohí iste áno. Mnohí spomínajú radi práve na tie nevinné lásky, kedy prejavom bolo strkanie sa, ťahanie za vlasy, dvíhanie sukienok, podkýnanie, ukradnutá ceruzka, vyplazený jazyk, či nevrlé grimasy... Ej, či to boli "nádherné" prejavy sympatií, cha, cha. Tak čo, už spomínate?
♣ ♣ ♣
Nedá mi, možno trolinku od veci, ale spomeniem citát od - pre mňa neznámeho - autora:
Ak chcete porozumieť významu slova "domov", všímajte si pohyb detí. Či sú smutné, či veselé, zakaždým zamieria domov. Nech potrebujú čokoľvek, domov je pre nich miestom, kde to hľadajú. Niekedy so slzami na lícach, niekedy s tajomstvom, o ktoré sa chcú podeliť, niekedy s otázkou, ktorá nemôže počkať, niekedy jednoducho hladné, unavené alebo s výčitkami svedomia, no vždy sa vracajú na miesto, ktoré je pre nich symbolom bezpečia, podpory a lásky - "domov".
PS: Mne je len ľúto tých detí, ktoré ten domov nemajú...
Foto: zdroj internet
