Bráško, ďakujem, že si...

Autor: Jana Dratvová | 8.1.2011 o 11:22 | (upravené 8.1.2011 o 11:51) Karma článku: 12,09 | Prečítané:  1721x

Moja spomienka patrí k tým, čo sa náchádzajú naspodu mojej truhlice spomienok. Mala som sedem rokov,  keď sa maminka po krátkom pobyte v nemocnici vrátila domov s plačúcim batôžkom voňajúceho bábätka. V ôsmy januárový deň prišiel na svet môj jediný milovaný bráško...

Doteraz si pamätám ten okamžik. Bola som známa tým, že som všetkým susedkám, čo mali malé detičky,   chodievala ich ratolesti  kočíkovať. Bola to pre mňa vari tá najkrajšia zábavka. A zrazu  sme aj my  mali  doma bábätko. Doteraz vidím krásne vyzdobenú postieľku, ktorá ho doma čakala. Pamätám si ten okamžik, keď ho maminka do nej uložila a my sme si ho sotva dýchajúc obzerali ako malý zázrak. Boli to krásne okamžiky môjho detstva, zbohatla som, dostala som brášku...

Dostala som skvelého brášku, ktorý  práve dnes slávi narodeniny. Čas beží a tak môjmu "malému" bráškovi už budú blahoželať  aj jeho vlastné deti...

Dnešný narodeninový deň ma od samého rána vláči uličkami spomienok. Nanovo prežívam chvíle, ako som po prvý raz, pyšnejšia ako "pyšná princezná" tlačila pred sebou kočík s našim bábom. Nakoľko je medzi nami dosť veľký rozdiel, bola som po istý vek môjmu bratovi  takmer druhou mamou. Stal sa mojou jedinou "hračkou", mojim jediným záujmom,  samozrejme okrem školy.

Rástol mi pred očami...

Žiaľ, opustila nás stará mama a tak prázdniny začali byť pre nás dosť náročným obdobím. Teda asi hlavne pre maminku. Ja som sa však podujala opatrovať môjho malého bračeka a tak už ako ani nie desaťročná som mu robila počas prázdnin opatrovateľku. Teraz, s odstupom času, sa aj trochu čudujem, že som to zvládla a že to maminka vôbec dovolila. Asi som však bola spoľahlivá a tak to riskla.

Dobre si pamätám na moje prvé pokusy s vareškou, v snahe prekvapiť rodičov, keď prídu z práce domov. Nikdy nezabudnem, ako som podľa kuchárskej knihy robila šúľance s makom. Maminka doteraz spomína, ako som jej volala do práce a hneď v úvode hovoru som sa rozplakala. Vraj ten strach, čo ju v sekunde oblial nikomu nepraje. Zľakla sa, že sa voľačo stalo. No, ono sa stalo ale asi toto.... Rozpis na šúľance bol na akúsi mini dávku, teda takú, ako dokázal môj mlsný bráško sám zjesť. Takže, plno roboty, kuchyňa hore nohami a po jedle ani chýru ani slychu. A ja som sa pritom tak strašne chcela blysnúť pred našimi. Taká som bola nešťastná, že nič pre našich nezostalo, že som sa potrebovala maminke vyžalovať. Neskôr mi rozprávala, ako jej kameň padol zo srdca, že sme v poriadku a ako sa celá jej kancelária zabávala na mojom pokuse a pahltnom súrodencovi.

Povystrájali sme kadečo,  držali sme spolu ako dve oká reťaze. Braček bol malý ale vedel držať jazyk za zubami. Často mi maminka nechala lístok, čo treba ísť kúpiť do neďalekej samoobsluhy. Nevidela som v tom problém. Naložila som brášku do športového vozíka (mám ho aj teraz pred očami), zobrala tašku, starostlivo uschovala peňaženku a šlo sa. Iste chápete, že bolo ťažké hľadieť na mraziace boxy a v nich zrak priťahújúce a jazyk štekliace  mrazené dobroty za pár halierov. Tajne (mali sme to zakázané zo strachu, že ochorieme) sme si skoro vždy kúpili po nanuku. Nikdy ma bráško nezradil a nikdy sme z neho ani neochoreli, takže nám to prešlo...

Neskôr, keď dorástol do veku škôlky, ráno cestou do školy som ho do nej nosila, cestou zo školy brala zase domov. Keď ma dobehol a stretli sme sa na chvíľu na jednej škole, tiež sme cestu merávali spolu.

Naše cesty sa odchýlili, keď som ja nastúpila na školu mimo mesta. Vlastne, tam bol začiatok nášho odlúčenia. Po škole som sa už k našim natrvalo nevrátila. Do práce som nastúpila zase do iného mesta. Z malého brášku sa stal študent na vysokej škole, neskôr manžel, báječný otec... Stále však zostal aj dobrým synom a súrodencom...

Hoci každý bývame v inom meste a nevidíme sa často, v kontakte sme stále. V každej ťažkej chvíli dokážeme stáť pevne  pri sebe,  s každou šťastnou chvíľou sa vieme podeliť.

Aj keď je to už "veľký" muž, pre mňa, v kútiku duše, je to stále môj "malý" bráško, ktorého veľmi ľúbim.

Milý bráško,

dnes otáčaš novú stránku v knihe Tvojho života. Prajem Ti, aby bola popísaná v zdraví, aby žiarila láskou, aby bola pretkaná úspechmi, pozitívnou mysľou a prúdom každodenných radostí. Prajem Ti pohodu v rodine, v práci, prajem Ti veľa dôvodov na úsmev. Ak Ťa niečo na predchádzajúcich stránkach trápilo, rozosmutňovalo, pokús sa na to zabudnúť. Trápením sa nad minulosťou  sa oberáme o energiu pre  súčasnosť aj budúcnosť a Ty, pri Tvojom pracovnom nasadení, tej energie potrebuješ neúrekom.

Hoci na diaľku, objímam si Ťa, pocielam "cmuk" a pripíjam s celým mojim klanom na Tvoje zdravie.

Mám Ťa veľmi rada a ďakujem, že si...


PS: ospravedlňujem sa za čechizmus "bráško", ale ja ho tak volám, takže to meniť nebudem

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci majú stále móresy sedliakov. Chcú bývať vo vlastnom

Vlastniť dom nie je pre Nemca status bohatstva. Skôr sa pozerá na to, či mu vlastné bývanie nebude na príťaž.

PLUS

Hviezdoslavov Kubín bol hrôza, ale pekne zarecitovaná

Zaujíma to po šesťdesiatich rokoch ešte niekoho?

KULTÚRA

Ako súdili najväčších nacistických vrahov

Pred 70 rokmi si vypočili nacistický lídri rozsudok v najsledovanejšom procese v dejinách.


Už ste čítali?