Nech nám slnko stále žiari, nech máme úsmev stále v tvári...

Autor: Jana Dratvová | 4.2.2011 o 13:00 | (upravené 7.3.2011 o 13:06) Karma článku: 8,15 | Prečítané:  1157x

Môj čas riadi budík. Taký pomyselný, ukrytý v Benyho riťke. Keď začne zvoniť všetko ide bokom a ide sa vonku! Je úplne jedno, či sa mi chce, alebo nie, či je vonku pekne, či odporne. Je to dobrý tréning na pevnú vôľu, tú "povinnosť" neradno obísť, pokiaľ netúžim po "haváriách" v byte. Verte, netúžim. Užila som si ich v prvých mesiacoch nášho spolužitia. Preto pred tým jeho budíkom mám dokonalý rešpekt.

Kráčame poľom, vyšliapaným chodníčkom. V čase zimného spánku je pole obľúbeným miestom práve na takéto prechádzky. Beny si ma moc nevšíma, vystačí si sám. Pobehuje, poskakuje, ňuchce, vytrháva zo zeme suché trávy, prenáša konáriky a teší sa z rôznych trofejí, ktoré vyňuchce v snehu. Mne ponechá priestor na stretnutia samej so sebou. Kráčam v zajatí svojich myšlienok, ktoré opantali celú moju myseľ. Som otrokom vlastných myšlienkových pochodov. Poddávam sa im.

Hľadím na špičky topánok, sledujem Benyho chvostík a snažím sa niektoré myšlienky gumovať, iné obtiahnuť zvýrazňovačom.

Dvihnem oči k oblohe. Hľadím na uväznené slnko. Opar a sivé oblaky ho zvierajú ako brnenie rytiera. Ani jeho povestná sila nič nezmôže. Chvíľami sa ukáže, chvíľami ho prekryje sivý oblak a moje oči hľadia  znova do sivoty. Z neďalekého sídliska sa ozve zrazu hrmot, otočím sa a vidím ako sa zo strechy valí hromada snehu. Oteplilo, sneh mení skupenstvo. Cencúle ako metronóm odkvapkávajú svoje tempo skazy.

Beny má na labkách plno snehových koráliek, vyzerá, ako orientálna tanečnica. Papuľka celá biela, akoby sa zrazil s kilom práškového cukru. Pribrzdí, začne úporne ňuchtať a ja viem, čo ide nasledovať.  Jeho telíčko sa "zlomí" vo dva kusy a začne vytáčať riťku raz na jednu stranu, raz na druhú, robí pritom malé krôčky a tancuje "tanček lásky". Takýto tanček predvádza, keď nájde stopu hárajúcej sa fenky. Po chvíľke  začne hrabať, neskôr sa hodí na zem a snaží sa šúchať po lákavej stope. Volám ho,  trhnem trochu vodítkom, snažím sa ho odlákať. Márna snaha. Darmo mu vysvetľujem, že aj keď tam bude hrabať do večera, že žiadny objekt lásky tam nevyhrabe. Po pár minútach to predsa pochopí  a rozbehne sa vytýčeným smerom. Asi si uvedomil, že jeho maco doma to istí a pekne v teplúčku, cha.

Hľadím stále na uväznené slnko a chvíľu mám pocit, že dostane šancu poslať na zem svoje lúče a zmeniť sneh na ligotavé kryštáliky. Takého pohľadu sa neviem dosýtiť. Žiaľ, mýlila som sa, znovu sa blíži nevrlý oblak a slnko mizne v jeho krutom objatí. Asi nás čaká sivý deň.

Pozriem na hodinky, prešla hodina. Beny je síce v pohode, ale teraz musí zase on rešpektovať môj "budík". Zavelím: "Domov, Beny!" Jemným trhnutím vodítka mením jeho smer. Nebráni sa.

Zhadzujem zo seba vetrovku, šál, čiapku a odstrojujem môjho chlpatého kamoša. Beriem ho na ruky a tak, ako takmer po každej vychádzke v tomto ročnom období,  nesiem ho do vane. Už vie, čo ho čaká a tak pokojne stojí a keď pustím sprchu, pokorne dvíha labku za labkou. Vyberám ho z vane a utieram ho. Uff, máme to za sebou.  Beny si hodí "horezips" a ja si chvíľu  ukradnem len pre seba. Uvarím si kávu, frcnem do nej trochu mlieka a utekám k vám, k tým, ktorí si dnes otvoríte môj blog.

Pozriem z okna a čo nevidím? Slniečko! Nesmelo sa derie zo svojho zajatia. Škoda, že až teraz.

A tak mi nevdojak napadlo, že tak nejako to chodí aj v živote. Často máme pocit, že to naše slnko zašlo. Chýba nám  energia, schopnosť vidieť život v optimistických tónoch, topíme sa vo svojich starostiach,  problémoch, často blúdime a strácame cesty k cieľu. Keď už hádžeme flintu do žita a chceme sa poddať, zrazu zbadáme slnečný lúč. Môže mať rôznu podobu... Niekedy prichádza len nesmelo, ale jeho sila mocnie. Naše slnko znovu svieti,  hoci sme to už nečakali... Preto treba vždy veriť, dúfať. Veď časom overená a možno už aj  otrepaná fráza, že "nádej zomiera posledná" mnohých stále drží nad vodou, práve v čase, keď sa ich loďka potápa...  Nádej je veslo, ktorým usmerňujeme svoj čln v mori života. Nádej je ostrov, na ktorom sa zachránime v búrke. Vždy treba veriť, že RAZ slnko znovu vyjde. Prajem Vám, veľa slnečných dní s mnohými dôvodmi na úsmev.

 

Oscar Wilde: Kde je utrpenie, tam je posvätná zem. Jedného dňa človek pochopí, čo to znamená. Do tej doby nevie nič o živote.

Seneca: Aj po zlej žatve treba žať.

Matisse: Všade kvitnú kvety, pre toho, kto ich chce vidieť.

Maurois: Mnoho ľudí si skazí celý život predstavou nešťastia, ktoré im hrozí.

Bergson: Človek má vynaložiť na to, aby si zjednodušil život, rovnaké úsilie, aké vynakladá, keď si ho komplikuje.


Tolstoj:

Nikto nedáva viac, ako ten, čo dáva nádej.

Albert Schweitzer:

Niekedy svetlo v nás už dohasína.  Ale potom stretneme človeka, ktorý ho rozdúcha na plameň. Všetci by sme mali prejavovať najhlbšiu vďaku tým, ktorí svetlo v nás znovu zapálili.

 

 

PS: rada by som článoček  venovala Norbertovi T.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?