Ako sa Beny zaťal

Autor: Jana Dratvová | 15.3.2011 o 13:13 | (upravené 15.3.2011 o 19:49) Karma článku: 9,58 | Prečítané:  1582x

V sobotu sme mali milú návštevu. Samozrejme, že sme klábosili o kadečom, nevyhli sme sa ani téme nášho zverinca. Spomínala som na svoje začiatky spolužitia s Benym, ktoré boli veru dosť strastiplné. Neviem, či pre Benyho, no pre mňa určite. Popritom som si spomenula na jednu príhodu. Dovolím si ju prednostne venovať Dušankovi, pretože práve on sa ma opýtal, prečo som ju ešte neprerozprávala na blogu.

Vy, verní návštevníci blogu, viete, že som sa k Benymu dostala ako slepá kura k zrnu. Bol to darček, ktorý mi nečakane vstúpil do života. O psíkoch som vedela asi toľko, že štekajú, že ich treba kŕmiť a venčiť. Všetko ostatné som študovala za chodu na nete a opierala sa o rady dobrých duší z blogu. Skúsené chovateľky štvornohých miláčikov mi pomáhali ako vedeli. Všetkým za láskavú ochotu  zo srdca ďakujem.

V prvých týždňoch vyvstal pre mňa najväčší problém, keď som potrebovala odísť z domu. Nevedela som čo s Benym a veľmi dlho mi trvalo, kým som nabrala odvahu nechať ho doma samého. Vždy sme to nejako riešili s manželom, že ma aspoň na dané miesto odviezol, aby som ušetrila čas, niekedy sme vzali aj Benyho. Počkali ma a  manžel nás znovu zaviezol domov.

Potrebovala som ísť k lekárovi. Na šťastie, bol manžel "poruke", naložil nás do auta a vyrazili sme. Za 20 minút som bola vybavená a mohli sme nazad. Počasie bolo príjemné, jesenné slniečko  výdatne hrialo. Mne zrazu  napadlo, aby nás manžel nezaviezol až domov, aby nás  vyložil na polceste. Bola som presvedčená, že to zvládneme po svojich, že príjemná prechádzka nám dobre padne. Bolo mi vyhovené a my sme s Benym, prvý raz, tak vzdialení od domova, vyrazili na cestu k nemu.

Videla som, že Beny je akýsi vyplašený a tak som ho vábila na maškrty. Len po krôčkoch sme  prekonávali prvé metre. Začala som tušiť, že to nebude také ľahké, že o rezkom kráčaní psíka vedľa "paničky" ako som bežne vídala, môžem len snívať.

Beny bol v období, kedy sa často zatínal. Jednoducho, keď niekde nechcel ísť, tak  "zaparkoval"  a hotovo. Jediným riešením bolo kúsok ho preniesť na rukách a skúsiť to s ním znova. Preto sme dovtedy absolvovali prechádzky viac menej v okolí domu.

Prišlo to, čoho som sa najviac obávala. Beny sa  znovu zaťal. Stratil záujem aj o pamlsky, ak som chcela, aby sa pohol, tak som ho ťahala tak, že dostával prírodnú manikúru na drápky a kvalitný píling na labky. Nemala som srdce v tom pokračovať. Prihovárala som sa mu, vzala ho na ruky, kúsok preniesla, znovu zložila na zem... Toto sa opakovalo každých pár metrov. Dostavila sa nervozita a o pár minút ju okorenil hnev. Prcek jeden! Nezvládnem trojkilového psa? Ako sa dostaneme domov?

V úvode nášho spolužitia som bola poučená, že havka pri neposlušnosti treba trochu postrašiť, trebárs so zrolovanými novinami. Nerobili sme to. Táto situácia ma však prinútila použiť "silu". Pacla som Benyho kabelkou po riťke, len tak podskočil. Pozrel na mňa, v očiach mal tlačeným písmom napísané: "Šibe ti?", vypustil akýsi ťahavý zvuk, raz si štekol a premenil sa na sochu. Jeho zaťatosť prešla na vyšší level. Moje nervy! Kusisko od domu, pes zaťatý, mne bolo "treba" a teraz čo?

Kabelku som navliekla na plece, vzala urazeného, zaťatého psa na ruky a dúfajúc, že to moje kríže prežijú, som sa skratkami ráznym krokom vybrala v ústrety domovu.

Kráčali sme krížom cez pole, keď oproti nám sa vynorila postava staršieho pána. Videla som, že nás pozoruje s neskrývaným záujmom. Keď nás míňal, len tak pre seba zamrmlal: "Chudáčik, asi je chorý". "Prd je chorý, zaťatý je", zašomrala som si popod nos a kráčala ďalej, chvíľami sa nahnevane prihovárajúc príživníkovi. Po pár krokoch som si však s úškrnom uvedomila, že vyzerám akoby som niesla polomŕtvolku. Beny nielenže nemal záujem kráčať, ale ani sa normálne niesť. Takže ležal na mojich rukách ako z gumy, s visiacou hlavou, labkami... Musel to byť úchvatný pohľad.

Blížili sme sa ku kraju poľa a čakal nás prechod cez frekventovanú cestu. Tam som sa stretla s dvomi ženami. Poznám ich z obchodu. Vždy pri nákupe prehodím s nimi pár slov a tak ani toto stretnutie nezostalo pri pozdrave.

"Dobrý deň a čo vy vláčite psa na rukách?", opýtala sa staršia z nich.

"Čo narobíte, robím psiu taxislužbu a objednal si ma", snažila som sa byť vtipná za každú cenu.

Vykreslila som im náš náročný pochod domov a keď som prišla k spomínanému empatickému pánovi, tak sa už smiechom zadúšali obidve.

Prišli sme na kraj nášho sídliska, ktoré Beny dobre poznal. Myslela som, že keď ho zložím na zem, že už bude kráčať. Kdeže! Ani krok. Takže som ho privliekla v náručí až domov. Zložila som ho v chodbe, so stiahnutým chvostíkom sa plazivo premiestnil do svojho pelešku, prehliadajúc ma, ako keby som bola vzduch.

"Zasran jeden", opakovala som si dookola, "toto by jeden neveril". Zavolala som manželovi a informovala ho o  mojom nevydarenom pokuse. Smiech len zťažka ukrýval pod maskou slov, v márnej snahe vyjadriť pochopenie pre moje rozhorčenie.

Čas bežal a Beny stále ležal v pelešku. Vedela som, že dlho nepil, v ten deň ešte nepapkal a tak som začala byť zrazu nervózna, že či mu skutočne čosi nie je. Nebodaj ten pán ho zdiagnostikoval správne? Prišla som k nemu a začala som sa správať ako vtierka. Maznavý hlas,  hladkanie po hlavičke, škrabkanie za uškami...

Nič. Mal ma na háku. Priniesla som mu k pelešku misku s vodou. Nezáujem. Prišla som s pamlskom, s obľúbeným tvrdým syrom. Nič... "Snažíš sa, ale ja ťa kašlem", hovorili jeho oči. "Capla si ma po zadku, urazila si moje psie ego", čítala som ďalej  v jeho očiach.


Trvalo snáď ešte pol hodinu, kým sa urazený chlpáč vyzývavo prešiel bytom, pričom mi venoval nejeden vyčítavý pohľad.

O čosi neskôr sa napráskal, napil a uložil znovu na spánok. Keď sa zobudil správal sa úplne normálne, dokonca aj výkričník výčitky z jeho pohľadu zmizol. Boli sme znovu kamoši.

Priznám sa, že po tomto zážitku mi dlho trvalo, kým som nabrala odvahu vzdialiť sa ďalej od domu. Na šťastie, časom ho  zatínacie maniere prešli a my už môžeme chodiť kade-tade. Teraz, keď váži raz toľko ako vtedy, už by som musela volať iné taxi. Moja kapacita by nestačila. Práve prešiel rok od operácie chrbtice a o jej repete nestojím.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?