Letné tábory, zumba, jazykový kurz, pozvánka na diskotéku... Medzi týmito, pre mňa nezaujímavými letáčikmi, sa výrazne vynímal jeden, ktorý priťahoval zrak ako magnet. Na kancelárskom papieri dve slová:
Jednoducho začni.
Trochu ma to zarazilo. Čo mám začať?
Dve slová, dve také obyčajné slová... a mne chodia stále po rozume. Ak toto bol cieľ ich autora, účel plnia. Iste nie som sama, komu naštartovali pochod rôznorodých myšlienok.
Čo mal autor na mysli? Niečo konkrétne? Je to súčasť nejakej kampane? Možno, neviem. Alebo len chcel podnietiť náhodného cestujúceho, aby si začal v sebe robiť inventúru? Aby upriamil pozornosť na svoje "šuflíčky", v ktorých má poukladané svoje priania, túžby, ciele, plány...? Aby si uvedomil viac ako inokedy, že aj kniha sa číta stránka po stránke, že aj dlhá trať začína prvým krokom, že treba len "jednoducho začať?" Ktovie...
Sú medzi nami takí, ktorí so začatím niečoho nového nemajú problém. Dokážu sa hodiť strmhlav do novej rieky života a plávajú. Aj keď im nie vždy tempá vychádzajú podľa priania, chýba im technika, výdrž, plávajú a zbierajú skúsenosti za chodu. Nezdary zo seba otrasú a plávajú ďalej. Záchranné koleso nepotrebujú.
Sú medzi nami takí, ktorí, než čosi začnú, absolvujú poctivú prípravu. Sú však aj takí, ktorí majú s novými začiatkami problém, každý nový začiatok sprevádza zväzujúci stres. V snahe sa mu vyhnúť, často začiatok niečoho ukončia skôr akoby urobili prvý krok. Ktovie v čom tkvie? V neistote? V strachu zo zlyhania? V nedôvere v seba samého, vo svoje schopnosti?
Možno... Ktovie...
Aké bezproblémové je vyslovenie tých dvoch slovíčok "jednoducho začni!" Sú výzvou, aby sme prevetrali naše pomyselné "šuflíčky" a vykročili...
Anon:
"Človek nemôže objaviť nové oceány, pokiaľ nemá odvahu vzdialiť sa od brehu".
Mnohí poznáme ten pocit beznádeje, či nemohúcnosti z toho, že sa nedokážeme rozhodnúť, keď nie sme schopní byť autormi plánov vlastného života. Podvedome čakáme ruku, ktorá by nás viedla. Podvedome potrebujeme pocit, že robíme niečo pre niekoho, kvôli niekomu, že nejde iba o nás. Niekedy je najťažšie porozumieť sebe samému. Nemáte niekedy pocit, že rozumiete svojim priateľom, známym a práve sebe nerozumiete? Nevediete so sebou vnútorné monológy (či dialógy?), ktoré často nevedú k žiadnym záverom? Nestáva sa vám, že radšej presmerujete myseľ na čosi iné, len aby ste nemuseli pokračovať v samopitvaní ?
Sokrates je autorom myšlienky, ktorá skrýva v sebe kus pravdy. "Kto chce hýbať svetom, musí najskôr pohnúť sám seba". Hm, nemáte niekedy pocit, že trpíte diagnózou autostagnácia?
Možno je nás viac, ktorým by prospelo vytlačiť si taký plagátik a nalepiť si ho pred oči. Možno je nás viac, ktorí by sme si mali opakovať tieto slová ako mantru. Možno je nás viac, ktorí by sme sa mali nad tým slovným spojením ozaj zamyslieť, prevetrať svoje vnútro a dovoliť mu prehovoriť.
JEDNODUCHO ZAČNI (me) !
(Možno to nie je také ťažké...)
