Pre môjho priateľa som kornút zmrzliny

Autor: Jana Dratvová | 8.6.2011 o 15:42 | (upravené 9.6.2011 o 11:06) Karma článku: 9,60 | Prečítané:  2014x

Ak nie ste oduševnený  psíčkar, či psíčkarka radšej ani tento článok nečítajte. Útlocitnému čitateľovi by som sa mohla sprotiviť (možno až zhnusiť) a mohla by som ho stratiť aj pre moje budúce blogové príspevky, venované iným témam. To by som nerada riskovala. Tak si prosím, kvôli mne, dobre si rozmyslite, či článok otvoríte. Denno-denne prekvapujem samú seba, nikdy by som neverila, čo znesiem, čo mi už (takmer) nevadí, na čo si zvykám... Veď ako sa hovorí, keď ľúbiš, nie je čo riešiť.

Ležím, trochu "horezipsujem". Mám výhovorku, hoci je biely deň. Aj po operácii si musím svoju zreparovanú chrbticu hýčkať. Musím jej aj v priebehu dňa dopriať vodorovnú polohu. Uľaví sa jej a znovu poslúcha. Ako domáca pani si ten luxus môžem dopriať. Takúto chvíľu využijem vždy na stretnutie s písmenkami, ktorých autorkou však nie som ja. Na nos si založím okuliare (žiaľ, robím tak už pár mesiacov) a beriem do ruky knihu. Nie vždy však moje čítanie prebieha podľa mojej predstavy. Tak ako dnes...

Ležím, pod hlavou vankúšik tvaru valca (snažím sa pri čítaní v ľahu neprovokovať krčnú chrbticu), v ruke kniha.

Zrazu sa ocitne pri mojich nohách. Najradšej má, keď si môže hlavu vyložiť na moje členky. Cítim jeho teplo. O chvíľu už jemne chrapká. Občas si vzdychne. Pozorujem ho, dobre viem, že s pohľadom plným lásky. Občas to nezvládnem, opatrne sa natiahnem a pohladím ho po hlave. Jemne ho poškrabkám. Aj v spánku sa pritlačí k mojej ruke a nastaví hlavu tak, aby som sa mohla dotýkať práve tých miest, kde to má najradšej. Najlepšie za ušami. Bolí ma ruka. Líham nazad. On sa preberá a presúva sa od nôh k mojej hlave. Vyloží si nôžky na môj hrudník a snaží sa dostať k tvári. O chvíľu sa mi písmenká zahmlia, čítanie môžem prerušiť. Mením sa v sekunde na kornút skvelej talianskej zmzrliny, po ktorom sa kĺže maškrtný jazyk. Príde mi na rozum starý detský vtip." Anička, nechutí ti zmrzlina?" Anička sa nechápovo pozrie na mamičku a pohotovo odpovedá, že chutí. "Tak prečo potom na ňu vyplazuješ jazyk?". Dobre, viem, že nie sme v detskom časopise a tento naivný detský vtip vás nerozosmial. Ja si však pamätám časy, kedy sme sa na ňom rehotali a menili sme jeho podobu, ako nám práve vyhovovalo a čo nám práve napadlo.

Privieram ústa, skrývam pery, občas zatajím aj dych. Už keď cítim, že vari modriem, opatrne ho chytím pod bradu a jemne  ho odtlačím. Myslíte, že som ho odradila? Kdeže! Uši! Paráda, to zvládam úplne v pohode. Presúva sa na krk, to je celkom príjemné. Zrazu zistí, že môj tlak povolil a že sa môže znovu vrátiť k pôvodnému objektu záujmu. Okuliare snímam, bojím sa, že v zápale nežnosti mi do nich zahryzne. Radšej obetujem oko, či nos...ako znovu na očné a znovu do optiky. Občas mi zavrní do ucha, čosi zakňučí a to už viem, že sa musím pakovať. V mojom drahom sa totiž začína rozohrávať koncert hormónov a robí všetko preto, aby som to rešpektovala. Radšej vstávam. Nechávam za sebou rozčítanú knihu a jeho... roztúženého. Verím, že ho to alebo prejde, alebo si najde iný "objekt", jeden má k tomu účelu určený. Nie vždy ho však zaujme. Darmo, nakoniec, rozumiem mu, maco je len neživá hračka.

Zdá sa, že to prešumelo a ja si opatrne skúšam znovu položiť hlavu na môj ortopedický valček, nasadzujem si už vyutierané okuliare.

Môj priateľ zaregistroval, že som znovu v posteli. Ľahký skok a je pri mne. Nastavím rýchlo ruku a tak sa do nej jemne zahryzne, oblizuje prst po prste. Presúva sa k nohám a vyloží si znovu hlavičku na moje členky. Vzdychne. Milujem to jeho vzdychnutie. O chvíľu zase zaspáva,  počujem pravidelný dych. O pár minút sa prehodí na chrbátik a jeho nôžky trčia nad ním ako antény. Takto vyzerá absolútny "horezips". Usmievam sa...

Takto si ja žijem s mojim priateľom. Takto som sa na staré kolená stala kornútom. Takto ma ľúbi môj štvornohý priateľ. Beny... Tak ľúbim ja jeho. Takto dokážem znášať jeho prejavy náklonnosti.

Asi som už ozaj pravá psíčkárka.

 

PS: Ak ste dočítali až sem, tak mi zostáva dúfať, že tento môj pokus o vtipný pohľad na moje spolužitie s Benym,  prijmete tak, ako som vám ho nastolila. S humorom. Ak som vás pobúrila, prepáčte...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.

NITRA

Na R1 budú nové odpočívadlá, plánujú ich navzájom prepojiť

Miesta budú určené aj pre kamióny zásobujúce Jaguar.


Už ste čítali?