"Vezmi si ma, zlíž ma, zahrám tvojim chuťovým pohárikom koncert, zažiješ nebo v puse." Podliezavo sa mi prihovára krásne tvarovaný vanilkový. Ako vie, že práve na neho si robím zálusk? Prejdem okolo mraziacich boxov ešte raz, pohľad mi spočinie aj na hriešne veľkých baleniach zmrzliny, zaparkuje na karamelovej. Moje nervy! Skúška pevnej vôle. Zvládnem to? Ako odolať toľkému pokušeniu? Uff, zakázané ovocie, ale čo už, keď to je pravda odveká, že zakázané najviac chutí.
Kto mi to zakázal? Ja, ja sama. Vlastne, iniciatívu môžem pripísať mojej nepriateľke. Jej pravdovravnosť ma už ozaj štve. Kto sa jej pýta na pravdu, keď na ňu stúpim. Nevie, ako mi ubližuje? Nepozná milosrdnú lož? Ocenila by som ju.
Prejdem posledný raz popri mrazenej pasci mojej vôle a namiesto ľadového osvieženia si vychutnávam vlastné víťazstvo. Porazila som svoju slabosť. Predsa ešte vo mne zostalo trochu pevnej vôle. Hurá. Veď som už mala dojem, že pani Vôľa spáchala samovraždu.
Nie nadarmo sa hovorí, že najväčším nepriateľom tela je hlúposť jeho majiteľa. Myslím na ten výrok a snažím sa presvedčiť svoju maličkosť, že nie som až taká hlúpa.
Okolo mňa prechádza dáma rozmerov, do ktorých by som aj ja vošla asi dvakrát. Som škodoradostná? Doteraz som nebola. Mením sa? Nie, len ma chce duch Komenského varovať." Šťastný je ten človek, ktorého varuje chyba iných." Uff, musím sa usmievať. Dáma parkuje pri mraziacom boxe a vyberá statný kelímok zmrzliny. Preglgnem. Nech, ja to zvládnem... Opakujem si slová Komenského.
Zvládla som. Hrdo som sa presunula k pokladni. Znovu sa popri mne prehnal akýsi duch. Tentokrát som ho pre svoj malý vzrast takmer prehliadla. Bol to Napoleon, chce mi pripomenúť, že najväčšou múdrosťou je vôľa.
Dobre, dobre... vôľa. Len keby sa dala kdesi kúpiť. Otočím kôš aj viackrát. Nakúpim aj do zásoby.
Včera som v obchode nebola. Nemusela som obchádzať inkriminovaný box, nemusela som si nič dokazovať, nemusela som naprázdno prehĺtať. Úľava. Držím sa predsavzatia, nič sladké!
Podvečer sa u mňa ohlási kamoška. Že zbehne na kávu. Fajn, potešila som sa. Pokeciame, dobre padne obidvom.
Zvoní... Beny letí opreteky ku dverám. Miluje návštevy. Otvorím dvere, psíča skáče radosťou a domáha sa pozornosti. "Ahoj Beny, počkaj, počkaj, len dám niečo paničke."
Podala mi nanuk. No nezabili by ste ju?
V noci sa mi sníva s Napoleonom. Trepe čosi o múdrosti...
