Jún 2011 - čierny mesiac v Turci

Autor: Jana Dratvová | 28.6.2011 o 20:40 | (upravené 28.6.2011 o 21:12) Karma článku: 9,20 | Prečítané:  1331x

Vybehla som do obchodu. Pár metrov od domu som zbadala sanitku a policajné auto. Snáď si zase niekto nevzal život, napadlo ma ako prvé. Pocítila som akúsi ťažobu na hrudi. Asi tak, ako keď som dnes čítala článok v regionálnych novinách o nešťastiach, ktoré postretli Turiec. Za mesiac jún sa  dobrovoľne rozlúčilo so životom päť mladých ľudí.

Na šťastie, v tomto prípade žiadna samovražda. Iba jeden sídliskový tulák nezvládol dávku alkoholu, ktovie čo stváral  a tak ktosi privolal pomoc. Po pár krokoch som si vypočula časť rozhovu dvoch žien a tak som bola okamžite v obraze. Snáď nič vážne.

Myslím však na tých mladých, čo si siahli na život. Psychika je mocná čarodejka, ale akosi ťažko sa mi chápe, čo privedie mladých ľudí (18-21 rokov) k takému radikálnemu riešeniu svojej situácie. Čo spôsobí, že mladý človek, ktorý len privoniava k ozajstému životu sa rozhodne z neho zutekať? Čo leží na jeho duši, čo za balvan nemohúcnosti na neho tlačí, že nevidí žiadne rozumné riešenie? Akú úlohu zohráva rodina? Nevšimne si zmenu v správaní svojho dospelého syna, dcéry? Alebo sa dokážu navonok tak správať, že si nieto čo všimnúť? Absentuje dôvera vo vzťahu s rodičmi, aby sa práve im zverili? Vytráca sa komunikácia medzi členmi rodiny? V mnohých rodinách takýto "luxus" sa už nenosí. Depresia si nachádza čoraz mladšie obete.

Prečo títo mladí ľudia nepoprosia o pomoc? Prečo "nekričia"? Prečo zostanú so svojim trápením, možno len zdanlivo neriešiteľným, úplne sami? Prečo sú ticho? Možno stačilo tak málo a boli by tu...

Uvedomujú si, že hádžu flintu do žita skôr ako mohli nájsť riešenie? Čo chodí po rozume tomu, kto vie, že o pár hodín je rozhodnutý siahnuť si na život? Aké musí byť jeho odhodlanie...

Dvadsaťjedenročný mladík si ľahol na koľajnice a počkal na smrteľné stretnutie s vlakom. Vraj nešťastná láska. O pár dní devätnásťročný mladík skočil tiež pod vlak. Dve hodiny pred činom sa s tým zveril na facebooku. Naznačoval, čo chce urobiť. Až vtedy sa zveril, že nezvláda svoje problémy. Bola približne polnoc. Nik ho nezastavil. Po druhej hodine ukončil svoje zúfalstvo. Mal priateľku, spolužiačku, o rok mladšiu. Dva dni po jeho smrti skončila aj ona ten svoj. Zatiaľ vraj nie je potvrdená samovražda, ale ak dievča kráča o druhej v noci  v jazdnej dráhe áut, neviem, či je to  náhoda, nehoda... Nezvládla odchod priateľa? Vraj sa v triede vyjadrila, že chce ísť za ním. Odišla... Dnes v novinách vidím jej fotografiu. Mráz mi behá po chrbte. Krásne, sympatické mladé dievča s bezstarostným úsmevom.

Nedávno manžel prišiel z prechádzky s Benym a rozprával mi čo videl. Na mieste, kde ďaľší  dvadsaťjeden ročný mladík spáchal samovraždu obesením, bolo zo sviečok vyskladané jeho meno a na mieste boli kvety. Rozlúčka od priateľov...

Ďaľší mladý muž sa zastrelil. Vlastnou rukou vedená strela do hlavy ho utopila vo večnej tme.

Pýtam sa samej seba, čo sa to robí? Je to zrkadlo tejto doby, v ktorom vidíme aký trend vstúpil do našich životov? Podpísal sa na mládeži, ktorá už na prahu dospelosti cíti, že život nezvláda? Je to daň za plytké vzťahy v rodinách? Finančná situácia kvári nejednu rodinu, pritom každý by chcel žiť podľa svojich predstáv... Flákanie sa po sídliskách, neschopnosť uplatnenia, utiahnutosť, drogy, dlžoby, alkohol, nepochopenie, túžba po úspechu a uznaní, nezamestnanosť, nechuť a neschopnosť komunikovať, zaujímať sa o druhých.

Neschopnosť zachytiť záchranné laná? Neúcta k životu? Nezodpovednosť? Napadá mi aj, možno blbosť, že či aj akčné filmy, kadejaké "hororové" rozprávky, ktoré táto generácia sleduje odmalička, neotupili schopnosť rozpoznať cenu života. Veď sa v nich stále strieľa, stačí tak málo a život vyhasne. Aké jednoduché, ako sfúknuť sviečku.

Neviem si predstaviť, ako tieto tragédie prežívajú rodičia. Nechcela by som mať plnú hlavu mučivých otázok, ako majú zaiste oni. Nechcela by som sa pitvať v minulosti a pýtať sa, či sa práve kdesi doma stala chyba. Oni už neprehovoria. Ktovie, či  vôbec vo všetkých týchto tragédiách vyjde na povrch ich príčina.

Ktovie, či by k nim došlo, keby sa títo mladí ľudia mali s kým rozprávať, keby sa so svojim trápením zdôverili. Keby ich mal kto vypočuť, podať im pomocnú ruku. Už je asi zbytočné v týchto prípadoch o tom premýšľať. Život im to už nevráti. Žiaľ.

Okolo nás  chodí veľa mladých ľudí. Nevieme, čo sa v nich odohráva. Človek by si myslel, že v tomto veku žijú len svojim mladým životom, školou, prvými láskami, zábavou, tešia sa zo života a problémy prehadzujú z pleca na plece.  Svet gombička! Opak však môže byť pravdou. Ak máme po svojom boku mladého človeka, všímajme si ho. Zaujímajme sa o jeho život, jeho vnútorný svet. Pokúšajme sa všímať si jeho správanie, pátrajme, ak zbadáme nejaké zmeny. Viem, píšem, akoby sa dal človek skúmať ako chemická zlúčenina. Ale ináč to napísať neviem.

Jednoducho nebuďme ľahostajní a buďme mladým nápomocní. Nemajú to ľahké. Mladosť samotná nie je garanciou šťastia,bezstarostnosti  a spokojnosti. Mávala som často pocit, že svoju generáciu môžem považovať za "stratenú". Ako vidím, asi k takému pomenovaniu nemá ďaleko ani tá súčasná. Pomôžme jej nájsť sa, robme všetko preto, aby mladí ľudia v  rozkvete svojich síl, pri plnom zdraví... neutekali pred životom a nepohrávali sa so slovom smrť tak, akoby išlo o virtuálnu hru na obrazovke počítača.

Som presvedčená, že našťastie je omnoho viac tých mladých ľudí, ktorým sa darí, ktorí aj v prípade pocitu, že si nevedia s niečím poradiť využijú pomoc svojho okolia a nepripustia si ani len myšlienku na takéto radikálne riešenia. Majú pocit istoty v rodinnom zázemí a nemusia niesť na  chrbte svoje starosti sami. Nemôžeme však zatvárať oči aj pred takými, ktorí svoj život nezvládajú.

Tak ako sa píše v spomínanom článku regionálnych novín, aj ja si myslím, že jednou z možností je aj organizovanie prednášok na danú tému, zriaďovanie školských psychológov. O psychike treba s mladými rozprávať. Treba im vysvetľovať. Radiť. Nastaviť pozorné ucho... Tabuizovať tému psychiatrickej pomoci je príliš veľký luxus, ktorý si môže dovoliť len hazardér.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?