Samouk

Autor: Jana Dratvová | 8.7.2011 o 8:40 | (upravené 8.7.2011 o 20:30) Karma článku: 10,85 | Prečítané:  1665x

Ahoj Jani, máme sa výborne. Počasie skvelé, more príjemné. Učíme Števka plávať, celkom mu to ide. Posielame slaný pozdrav, maj sa... ťuk, ťuk, esemés... oznámil mi mobil príchod novej správy. Hľadiac na meno odosielateľa, začala som sa usmievať. Veľmi sa na tú spoločnú  dovolenku tešili. Ona, slobodná mamička so synom a jej priateľ. Som rada, že vypadli zo stereotypu denných starostí, nemajú to ľahké. No, nie o tom som chcela. Jedna veta z tejto kratučkej esemesky znovu otvorila pomyselné dvere na truhlici mojich spomienok. Moja myseľ sa vrátila do roku 1994. Spomenula som si, ako sme my učili dcéru plávať.

Vlastne, vhodnejšie by bolo napísať, ako sme chceli učiť dcéru plávať. Boli sme na týždňovom pobyte na Sĺňave. Kúpanie na jazere sa mi moc nepozdávalo a tak sme sa vybrali do Piešťan na kúpalisko.

Dcérke išlo na desiaty rok, najvyšší čas! Manžel si predsavzal, že z dovolenky sa vrátime s plavcom. Dcérka sa na kúpalisko veľmi tešila, nie raz si na hotelovej izbe skúšala rukávniky na plávanie, či koleso. Veľmi túžila po tom, aby vedela plávať a manžel jej sľúbil, že ju to naučí.

Všetci sme naraz vliezli do bazéna. Manžel nechcel strácať čas a tak sa pustil do prvej lekcie. Prvé pokusy o  splývanie, držanie pod chrbátikom, vysvetľujúce slová... Za pár minút sa usmiata tvár našej nádejnej plavkyne zmenila na nepoznanie. Plač na kraji, zmraštené čielko, odmietanie nasledovať pokyny manžela. Podotýkam, že pristupoval k nej milo, hravo, vysvetľoval trpezlivo... Dcérka sa doslova zaťala a chcela vyliezť z bazéna. Pozreli sme sa s manželom na seba, netušiac, ako ju presvedčiť, aby na našu snahu pristala.

"Ja sa sama naučím plávať", vyrazila dcérka zrazu do útoku. V jej hlase odhodlanie, truc a náznak detského hnevu. "Ja sa to sama naučím, nemusíte ma to učiť", pritvrdila. Nakoľko bazén mal lanom oddelenú tzv. detskú časť, tak sme jej vysvetlili, že sa musí držať pri kraji a nemá si dávať dole rukávniky. Kývnutím hlavy a s vážnym výrazom v tvári potvrdila, že berie na vedomie. Predpokladali sme, že o pár minút ju to prejde.

Deku sme mali pri bazéne a tak sme sa k nej vrátili. Priznám sa, že som sedela v strehu a snažila sa držať v oku hlavu našej tvrdohlavej slečny. Nie vždy sa mi to darilo, v bazéne bolo stále viac ľudí a šantiacich detí. Bola som trochu nervózna, ale vedela som, že v tomto štádiu už by presviedčanie fungovalo ako hádzanie hrachu o stenu.
Po nejakom čase si prišla  pýtať čosi na na pitie, spapala ponúknutú maškrtu a znovu sa vydala na kurz samouka. Rukávniky už však nechala na deke, vraj jej zavadzajú.

Manžel si bol medzitým pár krát zaplávať a potajme sledoval jej pokusy. Vedel, že sa jej to podarí.

Od jej prvých pokusov prešli možno tri hodiny a naša slečna sa rozhadzujúc rukami, s úsmevom od ucha k uchu, rútila k nám.
"Ja už viem plávať", smiala sa a poskakovala okolo nás. "Poďte sa pozrieť!"

Nelenili sme, obaja sme sa v jej doprovode vybrali k bazénu. Dcérka vliezla do bazéna, zamávala nám a predviedla sa. Šírku preplávala, samozrejme, nebol to výkon hodný Moravcovej, ale preplávala! Na ten víťazoslávny pohľad nikdy nezabudnem. Bola v ňom hrdosť, radosť, kúsok vzdoru, odhodlanie a húževnatosť.

"Vravela som vám, že sa to naučím sama", povedala vážne, keď vyliezla z vody a zahlásila: "Som hladná, čo máme jesť?". Žmurkli sme na seba s manželom, nečudo, že jej vytrovilo po takom výkone.

Tešili sme sa, že to dokázala a smiechu sme nechali voľný priechod...

Je pravdou, že sme sa z krátkej dovolenky vrátili s plavcom, rukávniky a koleso sme mohli odložiť. Svoje predsavzatie spnila. Zvládla to. Sama.

Ten pohľad, ktorý mi tak utkvel v pamäti, z onoho dňa na piešťanskom kúpalisku, som videla neskôr ešte veľa krát. Z dievčatka už dávno vyrástla dospelá žena. Ten pohľad však vídam doteraz. Jej osobnosť sa črtala už vtedy, jej cieľavedomosť a húževnatosť  predurčovala rolu samouka. To detské "ja sama", si preniesla aj cez prah dospelosti.

Vždy ide za svojim cieľom, zväčša bez pomoci, lebo tak jej to najviac chutí. Štipka (hm, keby len štipka) adrenalínu je tým pravým korením motivácie.

Tak ako vtedy, tak aj dnes, my rodičia len sedíme v hľadisku a so zovretými päsťami sledujeme jej vystúpenia na scéne života a veríme, že každé záverečné dejstvo dovedie do cieľa vlastnej spokojnosti.

 

foto perex: zdroj www.pic.piestany.sk

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?