Píšem ti do neba

Autor: Jana Dratvová | 17.8.2011 o 8:17 | (upravené 17.8.2011 o 20:14) Karma článku: 11,69 | Prečítané:  2972x

Píšem ti... Píšem ti list. Odíde aj bez známky. Mobil máš vypnutý. Je zbytočné vytáčať tvoje číslo. Na smsky neodpovedáš. Píšem ti... do neba. Máš narodeniny, sedemdesiatešieste. Už štrnásť dlhých rokov ti nekupujem darčeky. Posielam ti vždy iba objatie, nielen jedno, celú náruč, za nás všetkých... Tak tomu bude aj dnes. Sviečku ti zapálim len doma, veď vieš, nebývam v meste, v ktorom si našiel miesto svojho odpočinku. Príležitostne ti to vynahradím.

Mary Higgins Clark:

- Dostane sa človek niekedy z toho, keď stratí niekoho, koho ľúbi?

- Nie, ale naučí sa byť vďačný osudu, že ho vôbec mal, i keď nie na dosť dlho.

Asi tak to v živote chodí, keď stratíme niekoho, kto pre nás veľa znamenal, koho sme ľúbili. Rany na duši sa hoja najťažšie a najdlhšie. Najlepším lekárom je Dr. Čas.

Schiller tvrdí , že "čoho sa nevzdávame, to nikdy nestrácame." Bude na tom niečo, pretože ak si nosíme, toho, kto už od nás odišiel, vo svojom srdci, tak ho máme vlastne akoby stále pri sebe. Stačí sa stíšiť, ponoriť do seba a prežívať krásne spomienky znova a znova...

Poznám veľa ľudí, ktorí sa s človekom, ktorého stratili, dokážu rozprávať. Uľaví sa im, keď sa mu vysťažujú, ich radosť sa znásobí, keď sa s ňou podelia. Nečudujem sa, prvé roky som to robila aj ja. Dokonca som sa aj hnevala. Hnevala som sa, prečo si odišiel. Ako si nám to mohol spraviť. Nemôžem za to, ale aj túto emóciu som musela nechať  zo seba vyplávať. V bode akéhosi zmierenia výčitky pominuli.
Zúfalstvo vie človekom riadne zamávať a sami sa na sebe občas presviedčame, ako sa správame, zmýšľame, keď sme ozaj zúfalí. Recept, ako sa dostať zo zúfalstva, ešte nikto nevymyslel. Proti zúfalstvu niet lieku. Každý sa musí vysporiadať sám. Môže mať okolo seba rôzne "barličky", ale nakoniec je len na ňom, ako sa s tým vyrovná.

Spomínam na tých štrnásť rokov. Pred očami sa mi premietajú rôzne udalosti, zážitky, ktoré si už nemohol prežívať s nami. Je mi ľúto, že si stihol len moju svadbu, bráškovu už nie. Je mi ľúto, že si si užil (i keď len veľmi krátko) len moju dcéru, bráškove deti už nie. Nemohol si sa tešiť z úspechu staršej vnučky, našej dcéry, keď preberala vysokoškolský diplom. Nemôžeš objať krásne deti tvojho syna. Aj keď ťa nepoznali, majú ťa radi. Sú to šikovné deti s dobrým srdiečkom. Poznajú ťa z fotiek a z rozprávania. Chodia ti zapáliť sviečku. O toľko si prišiel... my tak isto. Pri každej vzácnej príležitosti chýbaš, chýbaš pri sviatkoch, chýbaš na Vianoce. Chýbaš v bežný deň. Tvoj odchod najviac zasiahol maminku. Z manželky sa stala vdova. Keď ju premkne pocit samoty, zájde vždy za tebou. Často meria cestu na cintorín, chodí sa s tebou podeliť o svoje myšlienky.

Predbehol si nás všetkých, no neviem, či si o to prvenstvo stál. Chcem len veriť, že si našiel pokoj a že tam nie si sám. Chcem veriť, že si znovu s rodičmi, so sestrou, s priateľmi, ktorí sa za tie roky vybrali tiež tam... Je ich akosi čoraz viac, maminka má stále viac dôvodov brať na cintorín viac sviečok. Dúfam, že aj tam si občas oblečieš zásteru a čosi dobré navaríš, dúfam, že aj tam si občas zájdeš na huby, dúfam, že aj tam máš malú záhradku, v ktorej pestuješ šalát, ktorý si mal tak rád. Dúfam, že občas si zamaškrtíš na citrónovej zmrzline alebo na kúsku štrúdle. Možno ti ju pečie babka, veď ona vždy piekla najlepšiu štrúdľu akú som kedy jedla. Doteraz cítim chuť tej makovej s čerešňami, cesto ako prieklepový papier...Tú si mal aj ty rád.

Ja ti tu vykladám, že čo a ako... a možno ty všetko vieš, možno si aj ty stále s nami, hoci to nevieme, hoci ťa nevidíme. Možno si sadáš s nami k vianočnému stolu, možno to vajíčko, čo sa rozbilo na Veľkú noc, si zhodil zo srandy práve ty. Možno dávaš na nás pozor. Možno si vlastne nikdy neodišiel. Možno...

Číslo sedemnásť malo v tvojom živote akúsi veľkú moc. Narodeniny, meniny, sobáš... Dokonca aj smrť si ťa našla sedemnásteho. Náhoda? Hm, neviem...


Kam ide tento vlak? Tam, kam odkvapkávajú naše slzy. Tam, kam sa vytratilo nebo. Tam, kam odleteli zelení vtáci veslujúci krídlami naopak. Oheň sa vracia do zápalky, tvár do zrkadla a ja si pýtam lístok do včerajška... Viem, že nemôžem mať nikdy dosť peňazí na tú cestu, aj keby som zaplatil sám sebou... (Hevier)

Tatulko, všetko najlepšie!

 

 

Foto:

www.katraiha.sk

www.estetico.sk


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?