Diagnóza: kľúče

Autor: Jana Dratvová | 22.8.2011 o 9:00 | (upravené 4.10.2011 o 14:06) Karma článku: 9,75 | Prečítané:  1497x

Tiež patríte k tým, ktorí pri aute alebo pred dverami bytu, napodobňujú hmaty zodpovedného colníka z čias socializmu pri prechode hraníc na Západ, poprípade letiskovú kontrolu v čase ohrozenia teroristami? S bezradným výrazom kontrolujete všetky vrecká, ťapkáte sa po hrudi, či náhodou nie sú tam? Tiež patríte k tým, ktorí menia zámok na dverách bytu, či pivnice akosi často? Tiež navštevujete výrobu kľúčov častejšie ako obchod s potravinami?  Nevadí, veď každý sme nejako "postihnutí" a v tomto prípade ide vari  už o diagnózu. Hľadáte kľúče...

Som rada, že ja touto diagnózou netrpím, veď úprimne - nemusím mať všetko!

Na šťastie, pre postihnutých, táto choroba nebolí, telo zostáva bez zmien, zabrať dostáva  akurát psychika, nielen postihnutého ale aj najbližšieho  okolia.

Nedávno som spomínala na smutné výročie, čo na druhý svet odišiel môj tatulko. V tieto dni som akosi  viac vetrala svoje spomienky, ako u mňa býva zvykom. Prišlo mi na rozum aj toto, o čom práve píšem. Môj tatulko  (prosím, prepáč, že to prezradím) bol vzorom, podľa ktorého sa táto diagnóza mohla skloňovať. Teraz sa na tom už len smejeme, no musím priznať, že v aktuálnom čase nám málokedy bolo do smiechu.

Keď začala samokontrola, už sme s maminkou stŕpli. Bolo jasné, že kľúče nie sú v dosahu. Najčastejšie sa "strácali" kľúče od auta. Mali takú moc, že hoci ich vždy (vraj) odložil na stanovené miesto, v čase, keď ich potreboval, záhadne sa samé premiestnili inam.

Tatulko už stál pri dverách auta, keď  zistil, že kľúče pri sebe nemá. Vtedy nasledoval zvonček, ktorý vytiahol maminku na balkón.
"Hoď mi kľúče, asi som ich nechal na chladničke", veta, ktorá sa opakovala s nezameniteľnou pravidelnosťou. Chvíľa čakania, trocha nervozity, veď akoby aj nie, veď koľko jej trvá, vziať kľúče a hodiť z balkóna, cha... O chvíľu scéna pokračuje: "Nie sú tam, už som pozrela aj v bunde vo vrecku, aj na zemi pri vešiaku, či nespadli, ale nenašla som."  Akcia naberá na obrátkach, tatulko berúc dva schody naraz vybieha hore a sám v presvedčení, že maminka "nevidí pre oči" zhrabne kľúč z inkriminovaného miesta a dokáže, že ho odložil tam, kde mal. Akcia neúspešná. Nič... Kľúče niekto "ukradol". Zase. Začína pátračka... Nie raz trvala dosť dlho, tak dlho, že stihla vynervovať všetkých rodinných príslušníkov, ktorí boli v daný okamih doma. Je zaujímavé, ako sa tie kľúče dostali úplne inam, ako si tatulko myslel, že ich položil. Mal šťastie, našli sa... teda skoro vždy, ale adrenalín dostal zabrať.

Pamätám si, ako sme sa vyberali na dovolenku do bývalej NDR. Naša škodovka bola naložená na prasknutie, veď sme do nej naložili batožinu pre štyroch ľudí na dva týždne. Maminka pár krát kontrolovala byt, aby všetko zostalo tak, ako má byť. My s bráškom sme už tiež vyšli von, kde posledné úpravy v kufri auta robil náš tatulko. Všetko muselo byť vzorove uložené. Cestovateľsky naladení sme na tatulkov pokyn nasadli do auta, hodili rozlúčkový pohľad na okná nášho bytu, keď to zrazu prišlo:

"Kde sú kľúče?", to ticho, ktoré nastalo namiesto odpovede, by sa dalo krájať. V sekunde sme si vymenili pohľady "s prevrátenými očami" a ako cvičené opice sme začali po jednom z auta vystupovať. To, čo nastalo sa skutočne hodí do scenára komédie Zdeňka Trošku. Námatkový prieskum úspech neprieniesol a tak sa hľadalo čoraz hlbšie a hlbšie. Skončilo to otváraním kufrov, ktorých vzorový poriadok sa menil na smetný kôš. Tatulko rozhadzoval, maminka sa snažila za ním čo to vrátiť do pôvodnej formy. Tak tomu hovorím stres! Zdalo sa mi večnosť, kým sme vrátili auto do pojazdného stavu, s ako-tak uloženou batožinou a s kľúčom v štartéri. Kľúč bol v nohaviciach, zabalených v kufri. Nik nič nekomentoval, v aute dlhé kilometre vládlo hrobové ticho. Až neskôr, keď sa adrenalín rozpustil v precestovaných kilometroch,  začali sme sa na tom  smiať. Ale len tak opatrne, aby sme nerozrušili hlavnú postavu z prežitého hororu.

Situácií, podobných tejto, sme zažili nespočetnekrát. Raz to boli kľúče od bytu, od garáže, od záhrady. Tých kľúčov bolo toľko, že sme mali zaručené, že podchvíľou započujeme... "Nevideli ste kľúče od....?"

Po pár rokoch manželstva som dostala panický strach, že sa u mňa už rozvinie kľúčová fóbia. Táto diagnóza sa  totiž začala prejavovať aj na mojom drahomilovanom. Na šťastie u neho sa táto choroba prejavuje menej, má ľahší priebeh a prichádza len sporadicky. Ja však dobre viem, že kedykoľvek počujem vetu o práve hľadaných kľúčoch alebo vidím samoosahávací proces po všetkých vreckách aj nevreckách, tak môj tep sa zvýši, tak isto aj môj tlak poskočí a obraciam sa v duchu k tomu tam hore a prosím o pomoc.

Pátrala som po koreňoch tejto choroby, po baktérii, či víruse, ktorý ju spôsobuje, o dedičnom vplyve, ale veru v tomto prípade neplatí, že "všetko je na webe". Nenašla som nič. Asi sa vedci venujú vážnejším diagnózam a táto ešte stále čaká na svoj výskum.

Postihnutým radím, aby mali vždy aj druhú verziu kľúčov, na jednom a tom istom mieste, najlepšie zaliatu v betóne, aby aj v prípade cunami, mali zlatú rezervu a nemuseli zakaždým vymieňať zámky.

Každému trpiacemu prajem "skoré uzdravenie" a spolutrpiteľom dobré nervy. Odporúčam skrinku na kľúče, hoci ani tá nedáva postihnutým 100%-nú záruku, no zvyšuje šance... (že práve tie potrebné kľúče nedostanú nohy).

 

Foto:www.tvorivysvet.sk

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.

NITRA

Na R1 budú nové odpočívadlá, plánujú ich navzájom prepojiť

Miesta budú určené aj pre kamióny zásobujúce Jaguar.


Už ste čítali?