Výlet do seba

Autor: Jana Dratvová | 7.10.2011 o 14:46 | (upravené 7.10.2011 o 16:01) Karma článku: 9,95 | Prečítané:  518x

Kráča mestom a oči neraz zaparkuje vo výklade. Nevedie ju však záujem o niečo konkrétne, len jednoducho chce nejako vyplniť čas. Možno sa chce zahrať na seba samú, spred niekoľkých rokov. Vtedy chodila do mesta rada. Rada hľadela do farebných výkladných skríň, rada sa prechádzala obchodmi a obzerala tovar. Často aj  bez úmyslu nakupovať, jednoducho len tak... Pohrať sa s príjemným materiálom medzi prstami, skúsiť modernú topánku, či priložiť k sebe kabelku, ktorá jej padla do oka. Samozrejme, že občas aj čosi kúpila. Občas mala nutkavú potrebu urobiť si radosť. Tá jej potom vydržala nadlho.

Teraz jej oči prechádzajú výkladmi, no má pocit, že vníma len ich sklenené tabule, v ktorých sa odráža jej vlastný obraz. Vôbec sa jej nepáči. Pridáva do kroku a narýchlo premýšľa, ktorým smerom sa vydá. Veď sa jej tak žiadalo ísť medzi ľudí a keď sa ocitla v srdci mesta, zrazu zatúžila po svojom pokoji a svojej samote. Má pocit, že nepatrí do toho sveta. Sveta ľudí, z ktorých vari každý sa hrnie sa svojim cieľom, z ktorých každý  sa k nemu viac či menej ponáhľa. Stretáva našťastie aj ľudí, ktorí kráčajú z nohy na nohu, niektorí majú po boku dieťa, niektorí psíka. Ľutuje však psíkov, čo musia hľadieť na množstvo ponáhľajúcich sa nôh a na krátkej vôdzke musia nasledovať každú zmenu smeru svojho pána. Prechádzka mestom pre psíka  nebude asi to pravé orechové. Hm, to však nie je jej starosť, len uvažuje...

Zahľadí sa na dve trkotajúce mladé mamičky, ktoré hrdo pred sebou tlačia kočíky. Oba sú hlboké, takže iste v nich vozia malinké bábätká. Sú upravené, namaľované, moderné účesy, oblečené ako tínedžerky, úsmevy na perách a občas nakuknúc do kočíka, venujú pohľady sebe a občas preskočia očami na okoloidúcich. Chvíľami vybuchnú v smiech, kým sa jedno bábo nerozplače. Trošku im závidí.

Míňa ich, pridáva do kroku,  nevie, či bábo plače dlho, či dostane cumlík a stíchne.

Nohy ju samé vedú do  obchodu s drogistickým tovarom. Predsa v nej drieme žena, nohy ju nesú ku krémom, pleťovým vodám, farbám na vlasy. Privonia antiperspirant, príjemný. Zaváha. Hm, veď doma má dva, takmer plné, načo kupovať ďaľší? Ozvala sa v nej zrazu gazdiná, akoby sa chvíľu za márnotratné myšlienky zahanbila. Netreba niečo z čistiacich prostriedkov? Asi nie, nevie si narýchlo spomenúť. Nakoľko má však zaužívaný lístkový systém, vie, že keby bolo čosi aktuálne, iste by to na lístku napísané mala.


Keby si tak mohla dať aspoň zmrzku! Ľudia využívajú teplé počasie a mnohí si za chôdze pochutnávajú na sladkej dobrote. Ona však dietuje a teší sa, že už sa pár kilogramov zbavila. Nemôže pre chvíľkovú "rozkoš" na jazyku zatratiť svoje predsavzatia. Vie, ako ľahko sa ku kilečkám dostane a dobre vie, koľko námahy ju stojí zbaviť sa ich. Mimovoľne prehltne naprázdno. No a čo? Bez zmrzky prežije! Pevná vôľa všetko zdolá. Chvíľu je na seba pyšná. Nepodľahla...

Okolo prechádzajú akýsi výrastkovia a nechtiac zachytí ich nevyberaný slovník. Nie je žiadna svätica, veru nie raz si aj ona nejakým tým nepatričným výrazom uľaví, ale čo je veľa, to je veľa. Chlapci akoby sa pretekali, ktorí použije v jednej vete viac sprostých slov. Akosi ju zamrazilo...

Vidí bezdomovca. Nechodí často do mesta ale vždy ho stretne. Túla sa mestom, občas nenápadne nakukne do smetiaka a hľadá nedopalky cigariet. Zbiera ich aj zo zeme a potom dokončí dielo tých, ktorí ho začali a pred filtrom nechali ešte kúsok neresti, netušiac, že niekoho tým potešia...

Výklady ju už úplne prestali baviť, mesto tiež. Žije si svoj život a akosi jej nedáva šancu, aby sa stala jeho súčasťou. Má pocit, že stojí na "ostrovčeku", okolo nej sa vinie hlavná komunikácia a autá fičia pred ňou aj za jej chrbtom. Každý sa kdesi ponáhľa. Ona však stojí a ani nevie, ktorým smerom sa má vydať. Čas ju netlačí, ona však nevie čo s ním. Taký blbý pocit! Kedysi by zaň dala hocičo. Teraz je na obtiaž.

Vykročí. Už sa rozhodla. Ide domov. Do miesta svojho bezpečia. Usmieva sa. Smeje sa vnútorným smiechom samej sebe. Veď si mala chuť ísť medzi ľudí! Prihovára sa svojmu ja.  Tvrdila si , že sa ozveš tej kamoške, či onej... veď si im to už dávno sľúbila. Mala si plán sadnúť si na kávu. Chcela si si užiť ľudí. Neprejedla si sa ich akosi rýchlo?

Rýchlo sa všetkého nasýtila a uvedomuje si, že pred očami jej skáče otáznik. Taký rozprávkový, s vyškerenou tvárou. Pýta sa jej čo vlastne chce, prečo sa sťažuje na samotu a stereotyp, veď aj keď má možnosť zmeniť to, urobí to len tak povrchne. Aj tak ju to ťahá nazad. Stereotyp sa stal magnetom. Aj keď občas chce z neho utiecť, on si ju majetnícky pritiahne späť. Nakoniec, veď ani veľmi neprotestuje.

Nikdy by neverila, že ju viac ako túlačky mestom bude baviť pokojná prechádzka do prírody. Že viac záujmu bude venovať kamienkom, stromom, nezbedným oblakom či práve rozkvitnutej púpave ako nejakým výstrelkom módy. Netušila, že príde doba, kedy jej ušiam ulahodí zurčiaci potok, či vtáčí trilkot pred novým hitom z rádia. Netušila, že raz bude tak citlivo vnímať počasie a nechtiac mu bude podriaďovať svoju náladu. Netušila, že šťastnou ju budú robiť predovšetkým okamihy, ktoré často trvajú ozaj veľmi krátko. Netušila, že hodnoty života sa v nej raz obrátia a zmenia svoje poradie. Netušila, že život ma toľko tvárí!

Dokonale však pochopila slová: "Šťastie a nešťastie sú vecou duše". Demokritos vedel o čom hovorí...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?