Trapas, ktorý máta aj po rokoch

Autor: Jana Dratvová | 12.11.2011 o 9:38 | (upravené 12.11.2011 o 10:00) Karma článku: 10,02 | Prečítané:  2340x

Myslím, že každý si nesieme na chrbte, v batôžku spomienok, nejaký ten trapas. Trapas menší, väčší či najväčší. Na trapasoch je pekné to, že hoci v čase ich aktuálnosti sú pohromou, po čase, keď zapadnú prachom, stávajú sa v mnohých prípadoch najlepšími fórmi, akými môžeme baviť svojich známych a možno aj seba samého. Vtedy už máme nad vecou nadhľad...

Zaiste aj v mojom batôžku sa nachádza viac trapasov. Mne však dnes na povrch vyplával jeden, v mojich očiach aj po čase, jeden z tých najväčších. Vyvoláva dokonca stále u mňa akúsi výčitku, hoci som nemala na ňom žiadnu vinu...

Blížilo sa maminkine jubileum. Práve v tom období sa na trh začali dostávať "zázračné" hrnce na vyprážanie - fritézy. Otec-tatulko sa o tom malom zázraku s maminou bavil a vycítil, žeby ho vo svojej kuchyni prijala. Nakoľko sme nevedeli vymyslieť dar, nakoniec sme postupne prišli k presvedčeniu, že práve táto novinka by sa celkom hodila.

Mala som vtedy malú dcérku a bývame v inom meste, ako bývali rodičia. Na nákupy som veľa možností nemala, ale keď som sa vybrala na prieskum, predavači krútili záporne hlavami. Ak aj fritéza príde, je hneď vypredaná. Na tú dobu bežný jav. Ani som sa nad tým už nepozastavovala.

Už keď sme to chceli vzdať, tatulko zrazu prehlásil, že on fritézu zoženie. Najprv mi nepriznal, že z druhej ruky, až neskôr... Vraj ju dotyčný doviezol z Nemecka. Už vtedy som začala mať nedobré tušenie, ale nechala som to na ňom, s prúsľubom, že polovicu z ceny zatiahneme my s manželom.

Fritéza však akosi meškala a ja som bola z toho nervózna. Predsa, krásne jubileum, chystali sme sa k našim na oslavu a dar stále v nedohľadne.

Už sme boli u našich, ja som bola presmutná, že fritéza stále nedorazila, keď tatulko vyšiel s pravdou von. Fritézu večer predtým dostal, prevzal, vyplatil. Doteraz nechápem ako mohol takýto kšeft uzatvoriť.

Zavolal ma do inej izby, kde oný poklad ukrýval. Keď ho vybral, tak mi hrôzou zoslabli kolená. Šok. Hrniec bol vari nie z druhej ruky, ale zo štvrtej... Už na pohľad mastný aj zvonku, zvnútra hotová pohroma, z jeho dna sa na mňa škerila malá mláčka kvalitne prepáleného oleja farby tmavého čaju. Fuj. Lepil už napohľad.

Viem, že som sa hnusne pozrela na tatulka, môj pohľad hovoril viac ako slová. "Toto je ten dar? Toto ideme darovať ako spoločný dar? Na toto mám dať peniaze?" Odpoveď neprichádzala a vlastne ani som sa nikdy nedozvedela, čo to bol za blbý obchod...

Prvé čo ma napadlo bolo zavrieť sa do kuchyne a začať hrniec drhnúť. Starý olej sa však držal hrnca ako moľa kožucha. Strašné. Prípravok na riad ubúdal, čistiaci prášok tiež, ale efekt sa nedostavoval. Napriek nadľudskému úsiliu som požadovaný efekt nedosiahla. Odniesli si to akurát moje ruky. Od zlosti som sa v kuchyni rozplakala.

Iné však neostávalo, len provizórne túto opachu zabaliť a čakať na to fiasko, keď budeme gratulovať. O chvíľu sa tak stalo. Bola by som sa najradšej ocitla v myšacej diere, keď som mamine podávala ruku a takmer som sa prepadla, keď tatulko so slovami, že ide o spoločný dar, to hebedo mamine podával. Skúsil brnknúť na city, že aké ťažké to bolo zohnať a dokonca až z druhej ruky, že to síce poznať, ale že aj nová by po pár použitiach takto vyzerala...

Ja som tlačila pohľad do zeme, manžel len jemne pokyvkával hlavou a čakali sme... Mamina na šťastie, akoby vycítila ako nám je, zahrala svoju rolu obdarovanej ako z románu. Tvárila sa nadšene, obzerala si ten hrnčisko ako zázrak a s úsmevom nám ďakovala.

Ďakujem mami, ani som ti za to gesto nikdy nepoďakovala...

Priznám sa, že až po pár hodinách oslavy som sa uvoľnila a prestala som na tú hanbu myslieť. My sme potom odišli domov a nikdy som sa nedozvedela, či hrniec neskôr medzi sebou rodičia rozoberali, či nie. Je však pravdou, že keď sme prišli k našim, nie raz nám v ňom urobili nejakú fajnotu, no pravda je aj to, že vždy, keď som ho  zbadala, ostalo mi divno.

Trapas nad trapasy. Teda aspoň v mojich očiach. Na stupnici mnou zažitých trapasov, od jedna do desať mu dávam plný počet bodov. Ešte aj teraz, ako ukladám písmenká na obrazovku počítača, cítim také zvláštne zovretie v hrudi a obleje ma sprcha hanby. To, čo som spomenula v úvode, že po čase sa zväčša na trapasoch smejeme, tento je výnimkou. Ani po dvadsiatichdvoch rokoch mi smiešny nepripadá.

 

PS: Občas sa mi uľaví, keď sa vypíšem z toho, čo ma tlačí... Uvidím, či to zafunguje aj v tomto prípade.

Foto:

www.feestartikel.nl

www.prozeny.cz

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?