Kočík z manzardky

Autor: Jana Dratvová | 25.6.2013 o 10:55 | (upravené 25.6.2013 o 12:36) Karma článku: 16,39 | Prečítané:  6506x

Je vari normálne,  že ako mladá slečna som nesnívala o tom, že sa raz stanem babinou. V podstate aj rola mamy bola pre mňa vzdialená. Vtedy som mala trochu iné predstavy o živote, pranie pokakaných plienok do scenára nezapadalo. Myslela som si, že na "to" je dosť času...

Ale čo je to "dosť času"?

Mala som dvadsaťštyri, keď som v náručí držala najväčší poklad sveta, svoje dieťa. Môj svet sa obrátil hore nohami a nebolo v ňom zrazu nič dôležitejšie ako suchá plienka, vyvarený cumeľ, či spokojný spánok môjho dievčatka. Dcérku som povýšila nadovšetko. Všetko sa odvíjalo od nej. Šťastie dostalo iný vzorec, radosť iný rozmer. Stotožnila som sa úplne s potrebami malého človiečika a cítila som sa šťastná. Náš svet mal svoje vlastné pravidlá.

Vtedy som si nedokázala predstaviť, že raz z mojej dcéry bude dospelá žena, že raz privedie na svet aj ona svoje dieťa. Stalo sa... Už som nielen mama, ale aj babina. Už to trvá rok a ja nevychádzam z údivu.

Je pravdou, že každé narodeniny mojej dcéry som si tak trochu odplakala. Rodina oslavovala a ja som si v kúte dopriala slzu, pretože som vedela, že každou novou sviečkou na torte, sa moje dievčatko  blíži k dobe, kedy ma bude potrebovať čoraz menej. Tri roky, ktoré som s ňou strávila na materskej, boli najkrajšími rokmi môjho života. Nástup do škôlky odštartoval zmeny, ktoré nás postupne pohltili vo víre bežných dní.

Sviečok na torte pribúdalo. Základka, stredná, vysoká... Dcérka si už našla svoje miesto vo svete. Začala žiť naplno svoj život, darilo sa jej. Dlho som sa vyrovnávala so syndrómom prázdneho hniezda, ale tak to už v živote chodí, že nič netrvá večne...

Prišiel deň, kedy manžel viedol k oltáru nevestu. Prišiel deň,  kedy sa z nej stala mama a my s manželom sme si začali zvykať na starorodičovstvo.

 

Nedávno sme sa stretli u mojej maminy, kde sme strávili pár spoločných dní. Štyri generácie... Máme totiž rôzne adresy trvalého bydliska a tak spoločné stretnutia sú vzácne. Práve toto stretnutie mi zamiešalo spomienky.

Keď dcéra dorástla do športového kočíka, prežívala som veľkú radosť z dôvodu, že moji rodičia zohnali "podpultový" kočík, dovoz z NDR.  Vždy som bola zaťažená na kočíky. Rada som ju vozila, doslova som si to užívala, kočík sa mi veľmi páčil. Netešilo ma to, ale dcérke sa časom viac začalo páčiť chodiť po svojich a tak sa môj obľúbený kočík stal nepotrebným. Chcela som ho predať. Všetko už bolo dohodnuté, v jeden večer si mala poň prísť kamoška. Naleštený stál v chodbe a chystal sa zmeniť majiteľa. Neviem, čo sa to vtedy so mnou stalo, ale prišlo mi tak ľúto, že som sa rozplakala. Rozhodla som sa, že sa ho nevzdám. Zavolala som kamoške a s pocitom trápnosti som sa jej ospravedlnila , že som si to rozmyslela a že kočík nepredám... Nezmyselný krok, no tak som to vtedy cítila.

Celé roky stál kočík v manzardke domu po starých rodičoch. Zakrytý igelitom, daromne odpočívajúci. Nie raz som si ho pohojdala, keď som tam bola a nik ma nevidel. Raz, keď som si pri ňom preháňala mysľou spomienky, zrodil sa malý sen. Pocítila som túžbu povoziť si v ňom  raz vnúča, veriac, že sa ho dočkám. Priala som si ešte raz zažiť spomienkovú "jazdu" s mojim obľúbencom.

Keď sme sa nedávno u mojej mamy stretli, vyšla som do manzardky a zdôverila sa dcére. Neváhala. Zniesli sme kočík na dvor, trochu ho poumývali a už v ňom sedela nadšená vnučka. Spokojne si vychutnávala vozenie.

Tak predsa sa sny plnia! Po toľkých rokoch je kočík "obsadený"! Z neho sa na mňa usmievajú čučoriedkové šibalské očká.  V okamihu som šťastná mama prezlečená za babinu, v okamihu je moja dcéra v obraze vnučky... Vozím ju po dvore, po ktorom kedysi kočíkovali jej prababinu, babinu aj jej maminku. Čas plynie a ten môj zrazu hmatateľne.

Práve na osude tohto kočíka som si naplno uvedomila, že v živote prídu chvíle, kedy treba niektoré kapitoly jednoducho uzavrieť.  Týmto rituálom som uzatvorila jednu kapitolu svojho života, uvedomujúc si, že s  poriadnym oneskorením.  Usmievam sa... radšej  neskoro ako nikdy! Už môžem nepotrebný kočík niekomu darovať. Už to zvládnem...

 

 

 

manzardka-podkrovná izba

foto: domáci archív

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?