Lúčenie...

Autor: Jana Dratvová | 4.11.2013 o 13:04 | (upravené 18.11.2013 o 16:16) Karma článku: 14,34 | Prečítané:  1354x

Neverila by som, aké môže byť bolestné lúčenie sa  s "vecami". Z rodinných dôvodov sme nútení predať domček po prastarých rodičoch a s tým súvisí aj jeho vypratanie. Každý si vie predstaviť, čo sa rokmi nazbiera a ako dá zabrať potom sa toho zbavovať.

Ten dom ma vítal ako novorodenca, v tom dome som robila prvé kroky, v tom dome som prežívala prvé Vianoce, ako malinká som po dvore naháňala sliepky, v "šope" som obdivovala zajace. V lete som behala po záhrade a prizerala sa ako naši oberajú ríbezle, na jeseň som behala popod jablone a hľadala najkrajšiu jonatánku.  Na jeseň sme vo veľkom drevenom sude tlačili kapustu, bola to pre mňa zábava, keď sa tlačilo nohami! V zime som si pochutnávala na sladučkom sirupe z čiernych ríbezlí a do pivnice som chodila po jabĺčka. Tatino mi do kuchynskej zárubne osadil hojdačku a tak keď mamina varila ja som sa jej za chrbtom hojdala a sledovala čo dáva do hrnca. Milovala som, keď piekla chlebík, vždy odobrala kúsok cesta a na platni mi opiekla posúch. Mamina bola moja stará mama, s ktorou som sa lúčila, keď som mala 9 rokov. Na tom dvore som spadla s fľašou v ruke a rozrezala si dlaň. Ošetril mi ju môj starý otec - tatino. Priložil kaktus aloe a dobre obviazal. Doteraz mám znak, ale taký,  že raz lekár skonštatoval, že pekné šitie. Hm, ihlu to nevidelo...

Po rokoch som na ten dvor doviedla dcérku, aby sa z nej potešil môj tatino. Tešil sa z nej len veľmi krátko, zradilo ho srdce, pobral sa za maminou  a dom zostal opustený. Stál tam sám ako kotva nášho klanu. Moji rodičia sa oň starali (nebývali v ňom),  naďalej sa pestovali ríbezle, naďalej sme oberali jabĺčka. Aj otec však opustil tento svet a dom zostal predovšetkým na maminkiných bedrách. Statočne sa celé roky oň starala, samozrejme, že sme jej pomáhali, ale aj tak  to hlavné bremeno niesla ona. Tvrdila, že domček aj keď čosi berie, veľa jej dáva. Tvrdila, že kým vládze, dom bude náš. 
Čas neúprosne letí, z mojej dcéry je už maminka a už na ten dvor priviedla svoju dcérku. Neviem, či si to bude do budúcna pamätať, ale z celého srdca by som si priala, keby áno... Som rada, že moja dcéra si stihla domček užiť, za jej detstva aj dospelosti. Tuje, ktoré dnes už majú úctyhodnú výšku kedysi rástli s ňou. Behala okolo nich a vykrikovala, že to sú jej stromčeky.

Čas letí a číslo v rodnom liste mojej maminky (nielen v jej) sa čoraz viac vzdiaľuje od aktuálneho kalendára. Sily nikomu na starosť nepribúdajú a tak treba riešiť. Situácia došla do štádia, kedy domček už dáva len málo ale veľa berie. Bolo veľmi ťažké vysloviť verdikt - predáme! Nemohli sme sa dlho s tým slovom stotožniť, naše srdcia to odmietali, ale rozum nám napovedal, že to je správne riešenie. Nedá sa udržať dom, ktorý potrebuje neustálu údržbu, záhradu, ktorú treba kosiť, treba plieť, v zime odhadzovať sneh... Snažili sme sa s manželom, kedy sa dalo sme prišli k maminke a pomáhali. Nestačilo to. Dom pýtal viac a my sme to neboli schopní dať. Preto sme všetci usúdili, že rozhodnutie o predaji, je rozumné riešenie.

Dnes sa domy nepredávajú ako teplé rožky. Čas čakania, snáh o predaj doslova ničí naše srdcia, nervy, mysle... Človek stále váha, prehodnocuje, príde aj pocit, že dobre robí, o chvíľu na to, príde na rad srdce a to kričí niečo úplne iné.


Predaj je "na spadnutie". Domček (ako ho familiárne voláme)  treba vyprázdniť. Na šťastie, nejaký nábytok tam môže zostať. Sú veci, ktoré sa dajú bez mihnutia oka vyhodiť, prípadne vziať do svojich príbytkov. Musia to byť však len menšie kúsky, na veľké nieto miesta. A tak chytáme do rúk poháre, vázičky, taniere, hrnce, rôzne ozdobné predmety, hľadíme na kniny, albumy, starý šijací stroj či spústu rôznych drobností, z ktorých mnohé majú aj starožitnícku hodnotu a trápime sa , čo s tým. Chytím do ruky starú váhu a vidím tatina ako na nej váži nazbierané ríbezle, chytím do ruky hrnček a spomeniem si, že som z neho pila ešte ako dieťa, pozriem na kávovú súpravu, viem, že ju naši dostali ako svadobný dar... Vidím kolovrátok, sošku, vidím svietnik, starý gramofón, otcovu zbierku odznakov. Vojdem do dieľne a so zahmlenými očami obzerám bývalé tatinove kráľovstvo. Počujem brúsku, vŕtačku. Bol to veľký kutil a všestranne zručný človek.  Nielen v rodine bol známy svojimi povestnými "zlatými rukami".

Kým sme nemali plán s predajom, videla som tie veci sto krát, tisíc krát a považovala som ich za normálnu výbavu domu. Boli tam a hotovo. Niesli si svoj údel celé roky a my sme ich príležitostne používali. Samozrejme, nie všetky... A teraz? Teraz, keď majú zrazu meniť majiteľa, začíname za nimi vidieť viac. Zrazu cítime puto k hocijakej aj úplne obyčajnej veci a stojíme nad ňou a spomíname...

Nie raz zvlhnú oči, nie raz sa pýtame... prečo sa človek lúčiť musí s tým, čo mal rád? No, musí... Odpoveď príde okamžite. Taký je život. Patrí k nemu aj lúčenie, uzatváranie životných kapitol...Všetko raz končí, skončí... Aj naša kotva niekoľkých generácií zmení majiteľa. Každý z nás si však z neho ukradne ten svoj kúsok a bude ho nosiť v srdci so sebou, kým bude žiť.

 

Aktuálny dovetok:

14.11.2013 o 14.11 hod. bola podpísaná zmluva o predaji

Moje srdce krváca... a rozum sa teší.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.

NITRA

Na R1 budú nové odpočívadlá, plánujú ich navzájom prepojiť

Miesta budú určené aj pre kamióny zásobujúce Jaguar.


Už ste čítali?