Milujem písmenká a rada sa s nimi hrám. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Sprcha duše vo verši, jedlo, bylinky, oprášené spomienky, Môj zverinec, Čriepky dňa, Uletené, pokus o fejtón, Súkromné, Nezaradené kadečo
Neverila by som, aké môže byť bolestné lúčenie sa s "vecami". Z rodinných dôvodov sme nútení predať domček po prastarých rodičoch a s tým súvisí aj jeho vypratanie. Každý si vie predstaviť, čo sa rokmi nazbiera a ako dá zabrať potom sa toho zbavovať.
Návšteva dcérky s vnučkou Nelkou, ktorá je už síce pár dní len krásnou spomienkou, mi pootvorila znovu okno do radostného života, kedy sa bežné starosti aspoň na chvíľu strácajú a zo mňa sa stáva vysmiata babina.
Požičala som si slová Dr. Štrosmajera z legendárnej Nemocnice na okraji mesta. Len slovo "hlúposť" som zmenila na "naivitu." (Čím viac premýšľam, zisťujem, že asi by bolo vhodnejšie ponechať výrok bez úpravy.) Vtedy ich adresoval sestričke, ktorú stvárňovala Iva Janžurová, dnes platia aj na mňa.
... a je mi úplne jedno, či sú práve "in" alebo nie. Móda zasiahla snáď všetky oblasti života. Ani Vianociam neudelila výnimku. Každý rok, v predvianočnom čase, sa dostane ku mne nejaký ten článok, relácia v telke, či pokec v rádiu na tému, aké Vianoce sú v daný rok "trendy". Aký stromček letí (tento rok vraj letia akési rohové či naopak zavesené), aké gule sú "in", aké farby sú tie správne. Biznis je biznis...
Boli sme s Benym na povinnej vychádzke. Počasie také, či onaké, musíme von. Priznám sa, že často sa musím premáhať, ale postupne si na tieto naše spoločné výjazdy zvykám. Aj dnes... Počasie v štýle "škoda psa von vyhnať", ale my dvaja sa hrdinsky rveme medzi nájazdmi vetra, pichľavých vločiek a sivotou dňa. Beny mi moc pozornosti nevenuje a tak si všímam "svet"...
Prisahám si sebe samej. Som človek, ktorý si vždy (vlastne to slovko "vždy" po tomto zážitku stráca na význame) prečíta príbalový leták lieku, ktorý plánuje vložiť do úst. Raz som to neurobila a dobre som si to "odskákala". Som presvedčená, že takto neuvážene už do úst nikdy nič nevložím. Píšem, aby som varovala aj vás. Ak letáky zodpovedne čítate, tak môj príspevok nečítajte, nestrácajte zbytočne čas...
Sobota sa naštartovala. Taká obyčajná. Šedivé ráno rozbalilo šedivý deň. Po slnečných lúčoch ani vidu ani slychu, ako sa zvykne hovoriť. Na šťastie, že aspoň (zatiaľ) neprší. Je mi však jasné, že babie leto odovzdáva žezlo tej smutnejšej časti jesene. Od rána kujem plány, ako naložiť so šiestym dňom týždňa. Kujem, ale jeden mieni, manžel mení...
V ostatné dni som zažila dva príjemné "šoky". Je dojemné a povznášajúce presvedčiť sa, že stále sú medzi nami ľudia, ktorí prekypujú ochotou a rozosievajú dobré skutky úplne cudzím ľuďom.
V článočku "Písmenkové kvetiny pre dušu" som si dovolila predostrieť milému čitateľovi blogu jeden príbeh, ktorý ma v spomínanej knižke veľmi oslovil.
Práve som sa vrátila z balkóna. Vyliezla som, lebo ma zaujalo, že sídliskom sa tmolí nezvyčajne veľa ľudí. Psíčkari, mamičky, oteckovia s deťúrencami, starší ľudia...
V ostatné roky sa zo mňa stala pravidelná návštevníčka knižnice. Čítam rada a kupovať si pri dnešných cenách nové knihy je dosť náročné. Nakoľko som sa stala človekom bez príjmu, rozhodla som sa "šetriť" a tak mi požičiavanie kníh veľmi vyhovuje. Neraz, keď prídem do knižnice, nemám ani tušenie, akú knihu vezmem do ruky, aký poklad si prinesiem domov.
Viete si predstaviť vyžmýkaný citrón? Ak áno, tak tým pádom, si viete predstaviť aj mňa. Presne tak sa cítim a iste tak aj vyzerám, cha. Bola som na masáži. Keďže sa snažím v rámci rehabilitácie aj čo najviac chodiť, tak som cestu nazad absolvovala po svojich. Na dnes vyhlásili výstrahu druhého stupňa a ja som sa rozhodla získať bobríka odvahy, cha.
Občas ma pochytí túžba poprehrabovať sa v mojich obľúbených citátoch. Niektoré mám veľmi rada a stali sa dokonca mojimi životnými barličkami.
Myslím, že každý človek si v batôžku svojich spomienok nosí ako biele perly isté dni, ktoré ho v živote najviac potešili, ovplyvnili, ale aj tie čierne, ktoré ho najviac sklamali, rozosmutnili. Je fajn, keď sa k tej prvej skupine často vraciame a prežívame ju v srdci znova a znova a čerpáme z nej energiu. Je fajn, keď sa nám na tú druhú skupinu podarí zabudnúť. Je pravdou, že to sa zriedkakedy podarí...
Nakoľko mám v rámci rehabilitácie na domácu úlohu predpísanú chôdzu, snažím sa byť zodpovednou žiačkou a snažím sa chodiť "do úmoru", cha. Som však typ človeka, ktorý nevie chodiť na bezcieľné prechádzky, hoci ma to hnevá, neviem to zmeniť. Preto si vždy musím nejaký ten cieľ, prípadne cielik vytýčíť. A potom už kráčam...
V sobotu sme strávili s manželom niekoľko príjemných hodín na oslave jubilea. Piaty krížik si na chrbát pripísal jeden Janíčko. Oslava sa konala v krásnom prostredí Turčianskej Štiavničky, v rodnom dome Jána Kostru. Nakoľko po rannom lejaku sa počasie akoby zázrakom umúdrilo, sedelo sa von, na priedomí. Za našimi chrbtami sa rozprestieral nádherný anglický park a renesančný kaštieľ Révayovcov zo 16.storočia (škoda len, že totálne zdevastovaný). Tieto kulisy dovávali stretnutiu zaujímavú atmosféru.
Dnes som si prečítala článoček Martušky Novotnej: "Mýlite sa a zabúdate, tak ako ja? Závisí to od veku?" Zapojila som sa do diskusie, priznala, že zabúdam aj ja. Netušila som však, aký skvelý zážitok ma o pár hodín čaká...
Dnes oprášim jednu starú historku, na ktorú sa mi asi nikdy nepodarí zabudnúť. Bolo príjemné letné poobedie. Vykračovali sme si ruka v ruke a ja som si vychutnávala jej džavotavú spoločnosť. Bola som zvedavá, ako prežila deň, ako a s kým sa hrala, čo mala na obed... Obyčajná mama, ktorá každé ráno s nevôľou nechávala svoje dieťa v osídliach škôlky. Iné riešenie nebolo, po troch rokoch materskej som musela do práce.
