Nie sme víkendoví spáči a tak už o pred pol siedmou som zapínala rýchlovarnú konvicu a pustila som sa do prípravy raňajok.
Dnes sme sa rozhodli natlačiť kapustu. Tohtoročnú úrodu kapusty na našej záhrade si privlastnila voda, záplavy jej hlávky totálne zničili. Takže sme odkázaní na kapustu, ktorú vypestoval ktosi iný. Vo vani netrpezlivo stoja dva súdky, akoby mama s dieťaťom. Jeden väčší, druhý menší. Ten prvý je náš, ten druhý mojej maminky, ktorej od istej doby každoročne tlačíme kapustu tiež. Presvedčila som manžela, že nakoľko budeme kapustu kupovať, nech kúpi už narezanú. Ušetrí dosť času aj námahy. Súhlasil. Kapustu objednal, dnes má ísť po ňu.
Rozbehla som ráno plná energie, keď tu prišla "jóbovka". "Musím do práce, tak asi na dve hodiny, cestou sa stavím po kapustu", pokojne vyslovil vetu môj manžel. Moja nálada zamrzla v zlomku sekundy. Podľa môjho manžela sa totiž môžu "skloňovať" workoholici. No, čo už. Nemalo význam robiť scény, veď načo? Aj tak urobí ako má v pláne a ja sa iba zbytočne preladím na negatívne emócie. Svoj nesúhlas som vyjadrila iba jednoduchou vetou a zamkla som za ním dvere. Moje myšlienky však zostali so mnou. Sobota sa mi práve rozplynula ako obláčik pary. Doobeda v práci (je tam doteraz, na tie dve sľubované hodiny už dávno zabudol), poobede tlačenie kapusty a bude po sobote!
Čas, ktorý som chcela tak "múdro" ušetriť tým, že kúpime narezanú kapustu manžel okamžite využil. Po svojom. V práci. Tak som si to nepredstavovala, ale prišiel mi zrazu na rozum jeden mail, ktorý ma kedysi dávnejšie zaujal. V snahe udržať si pokojnú myseľ, začala som kurz filozofovania, vybavujúc si v hlave spomínanú prezentáciu.
Zlostíš sa, že šiel do práce - koľkí by si priali, aby prácu vôbec mali. Veď patríš medzi nich...
Zlostíš sa, že príde až na obed - koľkí by dali všetko na svete za to, aby ten "ich" prišiel... a nepríde už nikdy.
Zlostíš sa, že sobota zhorí ako zápalka a na oddych, relax čas nezvýši - koľkí by boli radi, keby vôbec mohli čosi urobiť, no bolesť či imobilita tlačí na pedál brzdy ich možností. Aj to si predsa spoznala na vlastnej koži.
Zlostíš sa...
Prečo sa zlostíš? Ako som to dopísala, tak som si uvedomila, že zlosť je zlý sprievodca. Aj keď človeku nevyjdú plány, nemal by zložiť zbrane, ale mal by si zo dňa urvať všetko, čo sa dá. A tak som sa rozhodla, že si urvem aj ja.
Aká je tá vaša sobota?
Viem, že mnohí už krútite hlavou, že mať tak moje starosti, však? Nebojte, toľko objektivity v sebe mám, že dobre viem, že naša sobota nie je žiadna tragédia. Dobre viem, že v podstate o nič nejde. Len som sa chcela z tých mojich pocitov trochu vypísať. Hneď mi je lepšie!
Žeby telepatia? Práve mi zazvonil mobil. Kapustová akcia sa začína. Práve je na rade, už režú kapustičku pre nás. Opýtala som sa: " Nezabudol si na chren?"
"Poobede pôjdem čosi porýľovať na záhradu a tak ho vykopem tam". Ako sa môžem hnevať? Na seba znovu nemyslí, už zase kuje plány čo ešte za zvyšok soboty postíhať... Takže môj článok je nakoniec ódou na môjho šikovného manžela, však?
Ozaj, zabudla som... Ľúbim ťa, ty môj pracant, len si myslím, že by si mal viac myslieť aj na oddych.
Nežijeme akosi rýchlo? Žeby mal P. Janda pravdu so svojim vyspievaným tvrdením, že "osmý den schází nám?"
