reklama

Prvé rifle som niesla z Tuzexu

Mladým slovo Tuzex už nič nehovorí. Ak aj áno, tak ho poznajú len z rozprávania rodičov, či starých rodičov. Je možné, že čosi zhliadli aj v nejakom filme pre pamätníkov. Iste sa však nájde veľa takých, ktorý si Tuzexy dobre pamätajú a využívali aj ich ponuku.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (166)
Obrázok blogu

Tuzex. Vtedy to bol symbol akéhosi luxusu, ktorý umožňoval privoňať ponuke západnych krajín. Nebol v každom meste, my sme ho veru v tom našom dlho nemali. Zvykli sme zájsť do Žiliny. Pamätám si, ako som sa vždy tešila, keď doma zašuchotali nejaké bony a my sme sa mohli vybrať na vandrovku za tuxexovým tovarom.

Doteraz si pamätám tú vôňu, ktorá človeka ovanula, akonáhle vstúpil do jeho priestoru. Takú som dovtedy nikde inde nepocítila. Už len na tú vôňu som sa tešila. Priznám sa, že vtedy som predavačkám závidela, že sa jej môžu denno denne nasýtiť. Závidela som im, že sa môžu pohybovať po takom peknom obchode, že môžu mať nadosah ruky taký skvelý tovar. Tuzexy sa zväčša delili na tie, čo mali v ponuke odevy, kozmetiku, elektroniku a tie, ktoré ponúkali len potraviny. Milovala som bez rozdielu aj tie aj tie...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Už keď som bola staršia a dokázala som si čosi našetriť, s radosťou som korunky vymenila za bony a s posvätnou úctou som šla do najbližšieho Tuzexu. Kúpiť bony nebol problém. Pamätáte?

"Panička, nekúpite bony? Dám za dobrú cenu." Túto vetu človek počul prechádzajúc okolo Tuzexu aj desaťkrát. Vždy som sa čudovala, že ako je to možné, že bony ponúkali vždy staré ženy, o ktorých by človek povedal, že majú hlboko do vrecka a pritom oni vyťahovali z vrecák gumičkou previazanú kôpku bonov. Občas som bez dychu pozorovala, koľko ich pani predávajúca má a predstavovala som si, čo by som si za ne kúpila.

Za strednou školou som putovala do Banskej Bystrice. Pri prvých zoznamovacích prechádzkach mestom som zistlila, že má aj Tuzex. Super! Veď na nejaké bony si našetrím!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Sedemdesiate roky sa blížili k záveru. Kto chcel byť "in" kupoval rifle. V bežnom obchode by sme ich márne hľadali. Dostať k nim sa dalo akurát v Tuzexe. ALe nemyslite si, že stačilo mať bony, prísť, povedať svoje číslo, skúsiť...a ak sedeli kúpiť. Kdeže! Aj v Tuzexe boli rifle vo svojich začiatkoch popularity úzkym profilom. Najhoršie bolo, že keď prišiel tovar, zväčša doobeda sa aj vykúpili. Ja som však mala doobeda školu. Po rifliach som veľmi túžila. Myslela som, že keď si ten modrý kus látky na seba oblečiem, že sa zmení celý svet a kadiaľ pôjdem, tadiaľ budú ľuďom oči z jamôk vyskakovať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Maminka videla, že snívam svoj sen o rifliach a tak mi na tie rifle bony zohnala. Opatrovala som si ich ako oko v hlave. Chodila som do Tuzexu ako na klavír, ale pani predavačka sa vždy len na mňa usmiala a odvetila to isté. "Vaše číslo nemáme", alebo mi ukázala také, ktoré sa skôr hodili chalanom. Vtedy už v triede bolo vari desať decák, ktoré ráno hrdo vstupovali do triedy v rifliach. My ostatní sme im závideli, aj tí, čo sme to priznali, aj tí, čo sa tvárili, že im to je jedno.

Keď už mojich márnych pokusov bolo viac než dosť, začala som kuť plány. Vedela som, že musím ísť v deň, "po tovare" a to hneď ráno. Podotýkam, že v deň tovaru, zväčša býval Tuzex celý deň zatvorený. Vedela som síce, že sa tam vtedy stojí aj hodinu, dve pred otvorením, ale nádej bola omnoho väčšia ako inokedy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Mali sme dobrého matikára. Občas ma poprosil o nejakú službičku a tak som začala špekulovať, že čo keby som raz ja jeho, poprosila na oplátku, o uvoľnenie z hodiny. Dosť dlho som zbierala odvahu, ale túžba bola silnejšia ako počiatočné zábrany priznať sa profákovi s mojimi plánmi. Prišiel deň "D", vedela som, že na ďaľší deň v Tuzexe začnú predávať nový tovar. Vysvetlila som koktajúc pánu profesorovi môj plán, popravde... Nesklamal ma. Povedal mi síce, nech sa s tým nikde nechválim, ale že ma uvoľní. Skoro som ho vystískala. Doteraz som mu za jeho gesto vďačná.

Pred Tuzex som doslova letela, aj som si ráno privstala. Matika mala byť ako prvá hodina, takže mi to pekne pasovalo. Prišla som pred Tuzex a padla mi sánka. Pred dverami už stál slušný hlúčik ľudí. Utešovala som sa, že vari nechcú všetci rifle a ešte aj moju veľkosť. Postavila som sa a nervózne poškuľovala po hodinách. Čas sa akosi rozbehol a ja som vedela presne, dokedy sa musím na školu dostaviť.

Otvorili! Uff, to bola tlačenica. Jeden pán za mnou ma skoro pripučil, ja som kvôli nemu takmer zhodila pani predo mnou. Tlačili sme sa k pultu, akoby mali dávať zadarmo. Bol to horor. Na šťastie s dobrým koncom pre mňa. Mala som rifle! Krásne, také svetlomodré, v páse na ozdobu bol všitý z rifloviny upletený korbáč. Nič krajšie som na sebe dovtedy nemala. Stihla som školu, vrúcne som sa poďakovala profákovi a ponorila sa do školského dňa. Nevedela som sa dočkať, kedy sa dostanem na internát a budem si môcť môj poklad na seba obliecť. Moja radosť nepoznala hranice. To sa dnes ťažko vysvetľuje... Dokonca som bola na pošte, zatelefonovať maminke (samozrejme na UV-hovor), že sa kúpa zadarila!

Nemohla som sa dočkať nasledujúceho dňa. Ráno som vstala omnoho skôr ako inokedy, rifle mi nedovolili spať. Obliekala som sa dlho a vymieňala tričko za tričkom, chcela som si obliecť to najlepšie. Do triedy som vchádzala za súhlasného pritakávania, že dobrá kúpa... Narástla som o pár centimentrov, cha.

Nás, čo sme machrovali v rifliach, stále pribúdalo. Nemala som ich ani mesiac, keď naša triedna profesorka, odovzdaná občianskej náuke a socialistickému spôsobu života sa rozhodla, že nosenie riflí do školy zakáže. Hrozila zhoršenou známkou zo správania. Skoro som plakala. Rifle ráno čo ráno zostávali zavesené na čestnom mieste v mojej mini skrini. Nenávidela som ju za to. Iba pár odvážlivcov, výhradne chlapcov, rebelsky rifle nevyzliekli. My baby sme poslúchli.

Moja radosť teda netrvala dlho. Pani profesorka videla v rifliach triedneho nepriateľa, závan kapitalizmu a tak postupovala tak, ako jej vlastné presvedčenie kázalo.

Na šťastie, invázia riflí ju po čase preválcovala a ona si uvedomila, že nemôže dať polke školy zníženú známku zo správania za to, že chodia v modrých "gaťoch" do školy. Po pár mesiacoch som sa zase začala tešiť na rána, kedy som pchala s radosťou nohy do mojich krásnych riflí.

Viem, že ak číta človek s mladým rodným listom, tak si myslí, že som žila s opicami. Nie, bolo to len minulé storočie!

Odvtedy som už zodrala slušný počet riflí, no musím aj po toľkých rokoch priznať, že tie prvé boli najkrajšie.

Foto:

www.spravy.pravda.sk

www.olx.sk

Jana Dratvová

Jana Dratvová

Bloger 
  • Počet článkov:  590
  •  | 
  • Páči sa:  3x

Milujem písmenká a rada sa s nimi hrám. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáSprcha duše vo veršijedlo, bylinkyoprášené spomienkyMôj zverinecČriepky dňaUletené, pokus o fejtónSúkromnéNezaradené kadečo

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu