Jana Dratvová
Sama sa rozhodla
Niekedy si človek vypočuje aj to čo nechce. Jednoducho sa tomu nevyhne, ide okolo niekoho, kto nahlas rozpráva a nedá sa nepočuť. Aj dnes...
Milujem písmenká a rada sa s nimi hrám. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Sprcha duše vo verši, jedlo, bylinky, oprášené spomienky, Môj zverinec, Čriepky dňa, Uletené, pokus o fejtón, Súkromné, Nezaradené kadečo
Niekedy si človek vypočuje aj to čo nechce. Jednoducho sa tomu nevyhne, ide okolo niekoho, kto nahlas rozpráva a nedá sa nepočuť. Aj dnes...
Mám rada drobné zážitky dňa, ktoré nazývam čriepkami. Často trvajú iba okamih, napriek tomu si ich užívam. Spríjemnia a spestria môj deň. Niektoré prinútia k zamysleniu, niektoré občas aj rozosmutnia, ale také sú už čriepky. Dnes som k tým svojim, už v archíve uloženým, priložila jeden nový. Odohral sa dnes, v jednej ambulancii. Mám chuť sa s ním s vami podeliť, ak prijmete moje pozvanie, nech sa páči, čítajte...
Pred chvíľou som sa vrátila z prechádzky. Spoločnosť mi robil, ako býva zvykom, potreby vykonaniachtivý Beny. Slniečko vo svojej sile nepoľavuje a my vydržíme jeho hladkanie iba vďaka vetríku, ktorý jemne oslabuje jeho účinky na naše telá. Ani ja, ani Beny nie sme totiž vyznavačmi prechádzok, keď nad našimi hlavami páli rozkokošené slnko. Dostávame sa sa do záhradkárskej osady a pomalým krokom míňame záhradku za záhradkou.
Znovu mi deň spríjemnilo malé náhodné stretnutie. Kvôli mučiacemu slnku sme museli zase zmeniť s Benym náš obvyklý cieľ prechádzky a túlali sme sa chládkom sídliskových chodníkov. Oproti nám sa zrazu vynorí pani s paličkou a vedľa nej poskakuje jorkširská slečna. Beny zaujal vyčkávaciu pozíciu a šacoval slečnu, či stojí za jeho povšimnutie. Stála.
Nedá sa nič robiť, musím si ponadávať. Vraj človek nemá v sebe dusiť, čo ho "tlačí", vraj s tým má ísť von a vyventilovať sa. Práve púšťam svoj ventil. Začína fučať, ak sa chcete porozčuľovať spolu so mnou, tak do toho! Tiež vás zaujíma aký pôvod má potravina, kvôli ktorej siahnete do peňaženky? Vyhľadávate domáce produkty? Pokiaľ máte so slovenskými potravinovými produktami len dobré skúsenosti, nestrácajte so mnou čas, tí ktorí máte podobné ako ja, pridajte sa! Keď už nič, aspoň sa nám uľaví.
Lenivým krokom prechádzam s Benym okolo paneláku. Panelák robí tieň a tak mi nevadí že psíča zastavuje, trpezlivo stojím a čakám, kým sa rozhodne opustiť akúsi stopu a vykročí ďalej. Z vchodu, neďaleko ktorého postávame, ktosi vychádza. Zbadám vysokého sympatického pána, ktorého rodný list už čosi pamätá. Okamžite si všimnem, že svojej úprave venoval náležitú pozornosť. Vlasy, bohato popretkávané melírom vyššieho veku, na sluchách ešte trochu mokré. Asi tesne pred odchodom pokoril ich neposlušnosť mokrou rukou. Košeľa s drobným vzorom bezchybne vyžehlená. Svetlé nohavice, vyleštené topánky. V jednej ruke malá diplomatka, v druhej dáždnik. Von síce krásne svieti slnko, ale pán myslí na všetko, však počasie sa môže razom zmeniť.
Dni pekelných horúčav nám dávajú poriadne zabrať. Mne aj Benymu. Som presvedčená, že nie sme v tom sami. Ani skoré rána, ani neskoré večery neposkytujú úľavu. Naše prechádzky sú časovo obmedzené, či už tým, že starostlivo zvažujem, kedy sa vyberieme von, či už celkovým časom, ktorý im venujeme. Je mi to ľúto, lebo dlhé prechádzky chýbajú mne aj Benymu. Dnes sme sa vybrali na "krízový" okruh, pretože nám dopraje aj chládok, ktorý má pre nás v týchto dňoch cenu zlata. Stretli sme zvláštnu dvojicu. Babku a chlapca.
Dnes nám na prechádzke s Benym robil spoločnosť jeden sedemročný chlapček. Pripojil sa k nám a pusinka mu išla jedna radosť. S Benym si padli do oka a tak radosť bola na oboch stranách. Ja som sa im prizerala a viedla s chlapcom "vážny" dialóg.
Lenivý dáždik kropí vyprahnutú zem, ktorá hltavo saje do seba každú kvapku. Vzduch čistý, svieži a my s Benym, vyzbrojení dáždnikom a pláštenkou, kráčame v rámci povinnej prechádzky. Píšem povinnej, no skôr by som mala napísať obľúbenej, pretože spoločné prechádzky sa stali súčasťou môjho života, stali sa potrebou, ktorá dotvára kolorit môjho dňa. Ako tak kráčame, stretávame sa s ľuďmi, ktorí nás zväčša predbiehajú, míňame ľudí, ktorí spolu vedú diskusný chodníkový krúžok, stretávame psíčkarov, s ktorými zvykneme prehodiť pár slov a necháme psíkov, nech sa pozdravia, prípadne spolu pošantia. Keď sa prebrodíme sídliskom, užívame si voľnosť lúky, kde sa nám páči najviac.
Asi naivne predpokladám, že ak niekto chodieva do knižnice a požičiava si knihy, tak ich má rád. Tak isto asi naivne predpokladám, že každý, kto si knihu požičia, vráti ju v pôvodnom stave. Samozrejme, že časom sa kniha "opotrebuje", pri šetrnom zaobchádzaní by však mala vydržať dlho. Horšie je, keď sa kniha dostane do rúk čitateľovi, ktorý sa zrazu zmení na vášnivého recenzenta a začne jej vnucovať svoje názory, postrehy, prípadný nesúhlas, či súhlas s textom. Neúnavne zanecháva svoju stopu skoro na každej stránke. Hotová katastrofa. Ide ma poraziť.
Takúto príhodičku môže napísať len život, lebo taká somarina by nikoho ani len nenapadla. Kúpila som dnes v Kauflande klobásku, žiadnu vo fólii balenú, ale pekne na váhu, s lákavým názvom, vraj "tradičná domáca". Dobre som tušila, že s ozajstnou domácou to bude mať pramálo spoločné, no napriek tomu, som ju kúpila. Recept, ktorý sa chystám zajtra zrealizovať pod taktovkou mojej varešky, vyžaduje jednu klobásku.
Obyčajné ráno. Také obyčajné, že už v plienkach naznačovalo, že naštartuje deň "blbec". Možno poznáte, nič konkrétne pred vami, nič konkrétne za vami... Deň sa otvára ako kniha, ktorej chýbajú písmená. Je na mne, čo do nej napíšem, ale akosi ma nič duchaplné nenapadá. Snažím sa veriť, že ma vôňa rannej kávy a jej obľúbená chuť, rozmaznávajúca nocou otupené chuťové poháriky, nejako naštartujú. Beny po rannom venčení spokojne zaľahol a už znovu odfukuje. Moruško sa teší raňajkám, chrumká papriku s takým apetítom, až mám chuť kúsok mu z nej odhryznúť.
Mám skvelú susedu. Naše byty sú umiestnené nad sebou. Od ich kolaudácie sme stále v kontakte. Sú obdobia kedy menej, kedy viac... ale obidve dobre vieme, že keby "čokoľvek", tak nablízku je spriaznená duša, ktorá pomôže, poradí... Je to naozaj dobrý pocit. Priateľstvo si veľmi vážim a preto sa teším, že jedno ohnivko mojej nedlhej reťaze mám tak nablízku. Už je to dosť dávno, čo som zo srandy povedala, že si ju adoptujem ako sestru. Zostali sme pritom a neraz sme sa na tom zasmiali.
Mnohí z nás si pamätáme tragickú udalosť z devätnásteho januára tohto roka, ktorá sa stala v obci Dubovany. Devätnásťročný Dávid sa rútil obcou rýchlosťou viac ako 80 km/hodinu. Dve dievčatká sa ocitli v nesprávny čas na nesprávnom mieste? Boli na ceste zo školy, vystúpili z autobusu... Prešli pár metrov a stali sa obeťami tohto arogantného vodiča. Zranenia boli veľmi vážne. Už pri prevoze boj o život prehrala Simonka a Alicka krátko po nej, v nemocnici, po chirurgickom zákroku. Ani ten už nedokázal vrátiť dieťa do života. Prečo?
Zobúdzam sa do slnečného rána. V kalendári žiari meno Bibiána a tak posielam gratulačný mail mojej priateľke. Slniečko nemilosrdne priťahuje moju pozornosť k oknám. Uff, je načase pustiť sa do predvianočnej brigády. Neodkladám, okamžite sa rozhodujem. Jedno okno zvládnem. Musím si dávkovať postupne, mojej zoperovanej chrbtici sa takáto práca moc nepozdáva. Nesmiem ju moc provokovať, lebo mi to vráti aj s úrokami. Slnko hreje čoraz viac, nechce sa mi veriť, že je druhý december. Teším sa na prechádzku s Benym. Obliekam sveter, vestu, dnes je vetrovka zbytočná. S dobrým pocitom, že jedno okno sa pod mojimi rukami rozžiarilo, vyrážame... Ak máte chuť robiť nám spoločnosť, pozývame...
Občas ich stretnem. Vždy ako dvojicu. Neviem odhadnúť ich vek, netuším, kde bývajú. Podľa oblečenia usudzujem, že žijú veľmi skromne. Občas ma premkne aj zúfalá myšlienka, či nie sú bezdomovci. Verím, že nie. Hrabať sa po kontejneroch som ich nikdy nevidela, čo ma úprimne teší.
Tohtoročné novembrové slnko ma priťahuje ako magnet. Je také akurát. Svieti, robí svet krajším, príjemne hreje ale nepáli. Také slnko milujem. Jeseň už prezlieka farebnosťou hýriaci kabát za hnedý a práve slnko ho dokáže ešte rozligotať zlatistými tónmi. Hneď, ako sme vyšli z vchodu, započula som tóny akejsi rezkej piesne. Netušila som, odkiaľ sa šíri, myslela som, že z nejakého bytu. Nič zvláštne. Nebolo by to prvý raz. O pár metrov mi už ale bolo jasné, že môj predpoklad nebol správny. Blízo domu stojí zaparkované auto, všetky dvere dokorán a jeho majiteľ usilovne zvnútra v rytme hudby leští predné sklo. Myslím, že vyhráva cigánsky čardáš.
Ročné obdobie, ktoré práve vládne, prináša so sebou aj zvuky, ktoré v lete až tak nepočuť. Hap-čí, kuc-kuc... počujeme na každom rohu. Stačí vyjsť medzi ľudí, stačí, aby sa na nás usmial radodajný vírus a už to ide. Môžeme sa naň hoci mračiť, v krátkom čase tí, ktorých imunita to nezvládne, vírusu podľahnú. Príznaky sa začnú prejavovať a tak rozšíria chrípkový stereo-koncert spomínaných zvukov.